Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.
Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom?
Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva.
Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde.
Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia.
Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova.
Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním.
Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom.
Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové! — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.
Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr.
Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: zlú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali.
Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom.
To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať.
Pomyslel som si: Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.
Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom.
Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.