krestan.sk

Opäť som prežila klasický deň. Ráno som ako vždy išla na autobus v poslednej chvíli, čo chce hodne sebazaprenia, aby človek išiel ako človek a zostal slušný ako kresťan. Teda bez zbytočnej nervozity a ohlasu, že ja idem, tak všetci uhnite. A predsa si to Pán stráži. Viem to podľa toho, že v autobuse okamžite premýšľam o Pánovi, pýtam sa a Pán často, aj keď nie priamo  hovorí, ale veľa vecí mi nasvieti zo správneho uhla.

Dnes mi to však dochádzalo pomaly. Zastavila som sa až vtedy, keď som sa prichytila pri tom, teda Duch Pánov ma prichytil pri tom, ako som s nevôľou pozerala na jednu ženu, ktorá stála na zastávke a bola prehnane nalíčená. O to by vôbec nešlo, ale mňa iritovalo to, že tým zvýraznila svoju nie príliš obdarovanú tvár. Pán ma okamžite uzemnil a myslím, že som počula, myslím svojím srdcom, ako mi Pán hovorí: Najdôležitejšie je hľadať ponajprv nebeské kráľovstvo.

Viem, trochu som ovplyvnená Martinovým článkom, lebo som o ňom dlho premýšľala. Aj do mňa si rypol Duch Svätý skrze jeho slová. Týkala sa ma tá pasáž o skĺznutí kresťana do pasivity očakávajúc, že všetko pôjde samo skrze Pána. Priznávam, čakala som dlho. Aj som sa veľa požehnania od Pána dočkala. A myslela som si, že to bude ako v rozbehnutom vlaku. Keď Pán toľko dáva, tak to bude pokračovať do aleluja. Však aj pokračuje, ale nie tak, ako som to očakávala. Teda vlastne presne tak, ale mám aj kopec konkrétnych vecí, ktoré sa nehnú a tu nastáva problém. Je to však problém môjho telesného, nie duchovného vnímania.

Uvedomujem si, že som sa príliš dlho opaľovala v Pánovej žiare a odkladala som stále to čo mi dával Pán ako pnutie môjho Ducha ísť za Ním viac, tam kde ma volá. A tak som sa stíšila viac a viac, Pán mi dáva čoraz viac vidieť cestu akou sa ide cez problémy. Že oni ani nie sú problémami, sú skôr pozostatkami starého človeka, ktorý vidí tak ako mu bolo dané. Starý človek, odhliadnuc od toho, že je mŕtvy, pribitý s Pánom na kríži,  neuvidí viac, on sa nebude ponáhľať za Božím srdcom. Lebo telo ide za telesným, teda proti Duchu a naopak Duch ide proti telu.

Rim.8,12-14

A tak tedy, bratia, dlžníci sme nie telu, aby sme žili podľa tela.

Lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom mŕtvite skutky tela, budete žiť.

Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.

Kor.4, 7-10

No, ten poklad máme v hlinených nádobách, aby svrchovanosť moci bola Božia a nie z nás,

ktorí sme tiesnení zo všetkých strán, ale nie sovrení: sme v rozpakoch, ale nie cele bezradní;

prenasledovaní, ale nie v zlom opustení; sme občas povalení, ale nehynieme,

vždy a všade nosiac so sebou mŕtvenie Pána Ježiša na tele, aby bol aj život Ježišov zjavený na našom tele. 

Použijem prirovnanie chirurgicky transplantovaného srdca. Pacient musí neustále brať imunosupresíva, lebo jeho vlastná imunita by srdce neprijala, ale zabila by ho. Teda akoby sa umŕtvovala imunita, aby mohlo žiť nové srdce. Na tejto úrovni, na ktorej sa nachádza znovuzrodený kresťan, tiež nedochádza k stretnutiu, teda prijatiu jedno druhým: telo-Duch. O jednote nemôže byť reč. Preto sa veci nedaria, samozrejme z pohľadu telesných očí, ak nežijeme v novote Ducha. Lebo nestačí ak sme v Pánovi, žijeme v modlitbách, hovoríme o Ňom, píšeme o Ňom, stretávame sa v Jeho Duchu, šírime evanjelium Ježiša Krista.

Lebo to ešte stále nie je plnosť lásky. Tá sa začína, až keď Pána vpustíme do každej oblasti svojho života, do každej maličkosti, do každej práce, lebo to potom bude znamenať, že sme skutočne odovzdali všetko Pánovi, nielen svojím rozhodnutím zaprieť seba, ale aj životom v Duchu a pravde. Skrátka, žiť v plnosti Ducha, jedine tam sa prejaví láska, pravda, sloboda. Telesné sa spáli pri žiare Krista. A to musí byť poriadna vatra. Toto som pochopila už sto krát, ale najviac pochopenia mi dali verše: 

Gal.5,16-17

Ale hovorím: Choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela.

Lebo telo žiada proti Duchu a Duch proti telo, lebo to sa jedno druhému protiví; aby ste nerobili toho, čo by ste chceli.

Ale ak ste vedení Duchom, nie ste pod zákonom.

Ale toto nebolo to, čo mi dal Pán vidieť v autobuse, to bolo to, čo mi prišlo teraz. Tak neviem. Možno budem musieť napísať ešte jeden článok. Sláva Ti, Bože!