Keď sa moji rodičia dozvedeli, že som uverila v Pána Ježiša a prestala som súhlasiť s ich žitím viery, veľmi sa na mňa nahnevali. Mamina stále rozprávala, „veď je to to isté“ a otec sa uzavrel a prestal sa s nami rozprávať.
Nikdy sa nás ani neopýtal, v čo alebo ako to veríme alebo čo sa stalo. Jedného dňa sa znovu otvorila táto téma a môj manžel sa ho spýtal: „Ty veríš, že Ježiš Kristus zomrel za tvoje hriechy?“
A on odpovedal: „Prečo za moje? Za nás všetkých...“
A tu je ten najväčší problém ľudí. Myslia si, že oni sú dosť dobrí alebo oni nie sú až takí zlí, aby Ježiš Kristus za nich musel ísť na kríž.
„To za nás všetkých“ – tam sa stratíme, v tom dave sa nemusím pozrieť na seba v akej biede žijem. Ale Ježiš Kristus chce mať s tebou, len s tebou, osobný vzťah, chce s tebou prežiť osobný kríž a osobné zmŕtvychvstanie.
On netúží, aby si bol jeden z mnohých. On chce, aby si bol konkrétny človek, ktorému môže odpustiť a dať lásku.
V cirkvi mojich rodičov sa učí, že za dobré skutky, chodenie do kostola a dodržiavanie nariadení a i. sa dostaneš do neba, alebo ak nie, tak aspoň do “očistca”, ale tak to nie je, lebo zo skutkov nebude ospravedlnený nikto! (Rim 3.20-24)
Ale ospravedlnenie je zdarma, z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Ježišovi Kristovi.
Je to z viery, ak uveríš, že “len” za teba zomrel!
Prijmi to poníženie, že si dostatočne zlý a ty si mal byť na tom kríži. Ale Božia láska bola taká veliká, že svojho Syna dal, aby si nezahynul, ale mal večný život, keď veríš v Neho!