Odpustenie Anka Naniašová
Narodila som sa ako dieťa katolíckych rodičov. Pokrstili ma a sľúbili Bohu, že ma vychovajú podľa katolíckej cirkvi. Chodila som do kostola, lebo to rodičia chceli a ja som si myslela, že je to správne.
Chodila som na spoveď a myslela som si, že je to jediný spôsob ako prísť k odpusteniu hriechu. Raz sa však stalo, že som urobila hriech, za ktorý som sa hanbila a pred spoveďou, keď som stála v rade, som tak premýšľala, ako to povedať farárovi, či to nepoužije na kázeň a moja hanba by bola ešte väčšia. Tak som si v duchu povedala: „Pane, tebe to poviem, ale kňazovi to nedokážem.“ A ja viem, že môj Boh mi odpustil!
Vtedy som to naozaj nevedela, lebo ma to učili inak, ale teraz viem, že Boh nepotrebuje žiadneho prostredníka medzi nebou a zemou, aby nám odpustil hriech. On miluje, ak k nemu ideme priamo. Veď ani mne, ako rodičovi, by sa nepáčilo, aby moje dieťa išlo najskôr napr. k starým rodičom, povedať im, čo sa stalo a ich poslalo, aby išli za mnou prosiť o odpustenie. Bola by som sklamaná, že mi moje deti neveria a že sa ma asi boja. A že nie sú dosť odvážne sa mi pozrieť do očí a priznať si, že to, čo urobili, bolo zlé a že im to mám odpustiť!
A vy by ste takému odvážnemu dieťatu neodpustili?
Napíš autorovi chceš niečo doplniť, alebo povzbudiť?
O autorovi
Anka Naniašová
Tesárske MlyňanyPíše od 19. októbra 2009