• Home/
• Blog/
• Erik Meliška/
• Kde sú muži (Andy Zoppelt)

Kde sú muži (Andy Zoppelt) Erik Meliška

Často som premýšľal, - kde sú ozajstní muži v kresťanstve? Nejako ich môžete nájsť vo svete, ale kde sú v cirkvi? Niekto kedysi reagoval na otázku, kde sú muži slovami: "Požiadali sme ich, aby sa stali ženami."

Pri práci v oceliarni v Pensylvánii, kde som pracoval, boli muži vyzývaní a boli súťaživí. Robili sme veci spoločne. Pracovali sme spolu, pili spolu, zápasili spolu a hrali sa spolu. Bol tam zmysel súťaživosti, dobrodružstva a kamarátstva.

Keď som bol povolaný do armády, podpísal som to k parašutistom... kvôli extra peniazom na alkohol. Áno, keď skáčete z lietadla v armáde, zaplatia vám o niečo viac peňazí. Bol som bitkár, pijan a sukničkár, a to všetko stojí peniaze. Ale bolo v tom dobrodružstvo a pocit, že som dôležitý.

Jeden človek kedysi povedal, že armáda môže vziať mladého rebela na štyri roky a dať mu kariéru, stabilitu a miesto v spoločnosti; cirkev má muža dvadsať rokov a neurobí z neho viac, ako ohrievača lavíc. Zostane nedotklivý, ľahostajný a sám. On proste verí, čo je mu povedané a sedí ticho v lavici, aby hodil časť jeho ťažko zarobených peňazí do košíka v nádeji neba, na konci jeho cesty.

V armáde sme vybudovali zmysluplné vzťahy. Muži mohli byť mužmi. Bol si hrdý na to, že si výsadkár, zmieril si sa s tvrdým tréningom, pretože si sa vďaka tomu cítil ako muž. Nebezpečenstvá a výzvy nás tiahli k sebe. Snaha byť lepším a niečo dosiahnuť, bola hnacou silou. Keď bol boj, stáli sme spolu s našimi kamarátmi. Nedonášali sme na seba a nezrádzali jeden druhého. Bol to nepísaný morálny kódex. Ak ste ho porušili, boli ste druhými označení a donútení k odchodu.

Keď som dal svoj život Ježišovi, moje očakávania boli vysoké. Čítal som o láske, priateľstve, funkcii a účele, pre môj život. Čítal som o bojovaní dobrého boja viery. Čítal som o mužoch, ktorí obetovali svoje životy jeden za druhého. Čítal som o spoločenstve a moci. Čítal som o spoluúčasti v tele, a o mieste, ktoré Boh predpripravil pre mňa, kam by som pasoval. Čím viac som čítal Jeho slovo, tým väčší rozdiel som videl medzi dnešnou cirkvou a Bibliou, ktorú som prijal. Kto sa mýlil? Alebo Boh zmenil svoj plán? Bola Biblia len kniha odkazov so zoznamom doktrín a na poskytnutie materiálu pre nedeľné odkazy profesionálnych rečníkov? Skôr než cirkevný život a biblické vzťahy, určené na ostrenie železa železom, zažívame idealistické posolstvá, ktoré nemajú nič spoločné s bytím súčasťou funkčnej skupiny bratov. Uspokojíme sa s informáciou, skôr než s transformáciou.

Čo bolo pre človeka myslené na transformáciu, stalo sa frustráciou zredukovanou na informáciu, pochádzajúcu iba z jedného zdroja... z kazateľnice. Rýchlo som zistil, že som bol príliš hlúpy a slabo artikulujúci, aby som mal účasť v tejto vysoko kvalifikovanej oblasti profesionálneho obchodu. Ako mužovi, cirkev mi nedala žiadnu výzvu, ani boj, ani účel, ani funkciu ani pocit spolupatričnosti.

Teroristický útok na dvojičky priniesol do popredia potrebu mužov. Svet sa pozeral a sledoval hasičov, policajtov a vojakov. Svet videl mužov v akcii, spájať sa dohromady, skúsených, vyškolených, a stalo sa dôležitým vidieť mužov v pozíciách mužov. Prepínač sa rýchlo odvrátil od bohatých a slávnych na vojakov a hasičov. Stali sme sa hrdými na našich hasičov a vojakov.

Svet hľadá ozajstných mužov, mužov budovaných spoločne ako tím, a ďalších ako sa pripájajú k nim, v meste a v národe. Nie mužov v znamení rozdelenia cirkevných nálepiek, ale jednoty nájdenej iba v Ježišovi. Naše letargia a rozdelenie úplne zastavila pravých mužov v hľadaní zmyslu. Kým cirkev sa stáva stále viac nepotrebnou a zameranou na publikom, je tu výzva pre mužov, aby opustili inštitucionálny a tradičný spôsob "robenia" cirkvi, a aby sa spoločne vrátili k biblickému štandardu "bytia" cirkvou, ktorý Boh zamýšľal. Bude to chcieť skutočných mužov, so skutočným bremenom. Bude to chcieť srdce úplne odovzdané Pánovi a túžbu vidieť Jeho vôľu v Kristovom tele. Počujem volanie Pána dnes: "Nechaj mojich mužov ísť".

Muži mi hovoria o ich nádherných mužských stretnutiach v ich denominačných rozdeleniach, ale nemeníme sa, nerastieme a nedemonštrujeme Jeho jednotu, Jeho vieru, a Jeho lásku v našich mestách. Máme naše malé mužské diskusné skupinky vedené "laickými" vodcami, ktorí hľadajú svoju vlastnú dôležitosť. Chcem niečo viac než to, chcem sa modliť celú noc so skupinou hladných bratov v Kristovi. Chcem byť jedno so skupinou verných a odovzdaných bratov. Chcem utiecť od profesionálnej nedeľnej zábavy, s jej falošným podávaním rúk, objatiami a "mám ťa rád bratu" rétorikou. Chcem niečo s hĺbkou, obetavosťou a odvážnym záväzkom.

Som unavený vidieť mená omietnuté na cirkevných billboardoch s úhľadnými heslami. Nechcem byť súčasťou skupiny, kde najväčšou výzvou je vstať ráno na nedeľné zhromaždenie. Som unavený z programov, ktoré sa sústreďujú na potreby sebeckého človeka. Chcem sa stať mužom... bojujúcim mužom, mužom dobrodružstva, priekopníkom... Mužom zodpovedajúcim Jeho obrazu.

Cirkev, nechaj mužov ísť. Dnešní pastori sú hlavným problémom; odmietajú nechať svojich mužov ísť, oni potrebujú nedeľnú show, aby sa udržala nad vodou ich kariéra a veľké publikum, aby zachovali svoju identitu a význam... nehovoriac o ich platoch. Budova musí byť zaplatená, musíme stavať väčšie budovy za peniaze ľudí. Biznis musí pokračovať. Všetku službu sme degradovali na dobre organizovaný neosobný stroj na šírenie evanjelia cez uhladených profesionálov, ktorí sú vyškolení, aby vyzerali dobre a nerobili žiadne chyby. Sme viazaní na organizačných pracovníkov, aby sme mali istotu, že všetko je vykonané správne. Ó Bože, plačem k Nemu, aby poslal niekoho, kto nás oslobodí z otroctva tejto inštitúcie vytvorenej tradíciami ľudí.

V cirkvi na mňa donášali, zradili ma, odhaľovali, podvádzali, označovali, vyhodili a neodpustili. Moja túžba po výzve a dobrodružstve bola prenasledovaná a odmietnutá. Moja túžba byť budovaný s inými mužmi bola škandalizovaná a ignorovaná. Stali sme sa v kresťanstve tak nefunkčnými, že nevieme, čo to znamená, fungovať ako telo. Zabíjame našich zranených a často sme strelení do chrbta od vlastných druhov v zbrani.

Tým, že som sa stal kresťanom, stratil som svoju mužnosť. Stal som sa podozrievavým a očakávajúcim, že vzťahy nebudú fungovať. Rýchlo som zistil, že môžeme fungovať len ako dav alebo skupina sterilného štúdia Biblie, kde sa chvastáme hĺbkou štúdia a brilantnosťou učiteľa. Kde sú modlitební bojovníci? Kde sú tí muži, ktorí povzbudzujú jeden druhého, stoja jeden pri druhom a robia veci spoločne?

Hoci svet ma naučil, ako byť mužom a stáť pri ostatných v práci a v armáde, cirkvi sa nepodarilo ma naučiť, ako byť mužom. Cítim sa ako ochrnutý, ktorý nemá využitie pre svoje ruky a nohy, kde atrofia sa dostavila pre nedostatok pohybu. Chcem uzdravovať chorých, vyháňať démonov, prorokovať, vyzývať svet, vidieť hriešnikov "činiť pokánie", nie len "zopakovať" nejakú nebiblickú sterilnú modlitbu hriešnika... ja chcem naozaj poznať Ježiša! Chcem mu dať celé svoje srdce a celú svoju dušu; ja nechcem byť nútený do kariéry sedača na lavici, desiatkujúce číslo, zdroj príjmu zamestnancov cirkvi a budovy. Nechcem byť dobrý ani spravodlivý, bez Jeho moci a Jeho prítomnosti. Chcem Ho poznať!!! Môj duch chce vzlietnuť do väčších výšok v Ňom. Chcem byť s mužmi, ktorí obstoja v boji, a nie ktorí dezertujú po prvých nezhodách alebo výzvach. Chcem byť s odovzdanými mužmi, ktorí veria, že náš vzťah môže znova obrátiť svet hore nohami. Modlime sa až dokiaľ nezostúpi moc. Hľadajme Ho, až kým On neobnoví Jeho telo bez poškvrny a vrásky. Nič na tomto svete nestojí za to, žiť bez Jeho kráľovstva a Jeho vôle. Peklo je viac než večné vyhnanstvo od prítomnosti Božej - jeho plamene pociťujeme aj dnes v nesúrodom, rozdelenom a nefunkčnom tele.

Som unavený byť s vykastrovanými mužmi, ktorí sa správajú ako krehké ženy. Prepáčte dámy, toto nie je namierené proti vám, my len potrebujeme, aby muži boli opäť mužmi.

Veľa mužov je dnes nenaplnených, frustrovaných, deprimovaných a zlostných. Dnešná cirkev nevie, ako zaobchádzať s naozajstnými mužmi. Sem a tam im hodí nejakú kostičku, na mužskom stretnutí, či biblickej skupinke. Väčšina kresťanských mužov je asi taká zaujímavá, ako plagát tlsťocha jediaceho zmrzlinu. Som naštvaný? Áno! Bol som podvedený, a chcem svoje povolanie späť. Chcem vidieť Ježiša späť, v živote pravých mužov. Dnešná cirkev dnes prehrala boj o srdcia mužov, a ja ho chcem opäť vidieť vyhratý. Chcem učeníctvo a rešpekt vrátené späť k mužom. Chcem späť bratstvo a otcovstvo. Chcem znovu vidieť mužov spolu v modlitebných zákopoch, mužov v hornej miestnosti čakajúcich na návrat moci a mužov zase spolu v uliciach. Chcem vidieť mužov s mocou a prestížou.

Ach, chcem vidieť ženy, ktoré hlboko oceňujú, ako veľmi ich vlastní muži milujú, a deti napodobňujúce príklad Božej moci a prítomnosti, ktoré vidia vo svojom otcovi.

Naše možnosti sú obmedzené. Buď sa môžeme stať pastorom, alebo byť časťou cirkevnej hudobnej skupiny. Nakŕmili sme ego niekoľkých, za cenu demoralizovania a demobilizácie ostatných. Štatistiky ukazujú, že muži opúšťajú cirkev v celých húfoch. Mohli by ste si myslieť, že je to nejaké nové Božie hnutie. Muži opustili cirkev, hľadajúc naľavo aj napravo, čo by ich naplnilo. Oni šli späť za svojimi priateľmi, alebo našli nejaké naplnenie vo svojom zamestnaní. Mnohí boli ťažko zranení neosobným inštitucionálnym systémom.

Naše deti sú časované bomby, čaká ich skutočný šok, keď postúpia z maľovaniek nedeľnej školy a zábavných podujatí mládeže, aby čelili nude v hlavnej sále svojho cirkevného zboru. Oni tiež opustili a odišli k viac vzrušujúcim veciam, ktoré im svet ponúka. Snažili sme sa zabávať naše deti, aby sme ich udržali v "cirkvi", len aby sme zistili, že sme ich inštitucionalizovali od reality "byť" cirkvou. Zničili sme ich formou bez moci.

Armáda vzala naše spurné dospievajúce deti, dostala ich, aby stlali svoje postele, prišli na čas na nástup, naučili sa obchodu, zapadnúť do spoločnosti, nechať si od niekoho kričať do tváre a napriek tomu mať pocit spolupatričnosti a hrdosti. Cirkev ponúkla našej mládeži málo, alebo vôbec nič. Vzory, starší bratia, vzory otcov a rodiny, sú tak zriedkavé, ako hrb veľryby. Teenageri sa dnes nemôžu dočkať, kým dospejú, aby mohli opustiť cirkev, hľadajúc niečo, kde sa môžu viac zapojiť. Malú zmenu po dvadsiatich rokoch v cirkvi. Viem, že existujú výnimky, ale výnimka nie je pravidlom.

Svet bol stratený v tejto bitke tiež. Bol zajatý v závislosti, rozvode, okulte, pornografii a zábavnom šialenstve. Moc cirkvi sme nahradili cirkvi-podobnými inštitúciami a svojpomocnými programami; tieto všetky však zanechali hľadajúcich bez reality Ježiša a cirkvi.

Takže čo máme robiť? Je len jedna vec, ktorú môžeme urobiť... "Stať sa" cirkvou a prestať "chodiť" do cirkvi. Musíme sa dostať von z tohto systému, ktorý je vytvorený pre rozdelenie, letargiu a pasivitu. Musíme byť dosť odvážni nájsť vieru, ktorá bola raz navždy daná svätým. Pokiaľ zostaneme a budeme podporovať vykoľajený systém, nikdy nenájdeme pravdu. Potrebujeme nejakých statočných a odvážnych mužov, ktorí nazvú veci pravými menami a prídu spoločne hľadať Jeho potešenie.

Muži pravdy sú dnes vzácnou komoditou a často sa na nich pozerajú zhora. Sú to zvyčajne muži, ktorí odmietli robiť kompromisy a často boli prenasledovaní od inštitucionálnych mysliteľov. Ich výprava sa často stretáva s frustráciou a zlyhaním, je to hľadanie, pre ktoré dodnes nie je žiadny model, ani cesta.

Modlím sa, aby sa muži stali opäť mužmi.

(preklad E.M.)