Moje svedectvo - druhá časť Henka Krčíková
Ahojte všetci. Tak z Božiej milosti môžem pokračovat s Pánom v písaní dalej. Po modlitbách za mňa, ktoré som zažila, prvý krát som prežila v srdci radosť, pochopenie a hlavne lásku od mojich sestier. Vtedy to boli pre mňa v podstate cudzí ľudia, ale ja som sa cítila byť nimi milovaná, pochopená a hlavne prijatá. Boli mi blizki ako keby sme sa poznali už dlhé roky.
V tom čase, ako som spomínala, mala som ťažké obdobie, čo sa týka financii. Bola som na materskej dovolenke a jediný môj príjem bola materská a čo som si privyrobila strihaním. Bolo to také ťažké aj preto, lebo som vážne ochorela a nemohla som pracovať veľmi dlhý čas. Nájomné som raz mala vyplatené, potom opäť nie, a tak sa z toho stal dosť veľký dlh. Vďaka Bohu, že naša susedka je správca bytovky, tak sa snažila nejak predlžovať čas kvôli tomu, že už nám hrozila aj exekúcia. Prešiel čas, čo som mohla, som zaplatila, ale to nestačilo.
Ale stal sa zázrak! Pán vie aj o tom, keď máme dostatok, ale aj nedostatok. Dostala som do rúk viackrát obálky. Už isto viete, čo v nich bolo, boli to peniaze na nájomné a ešte aj navyše pre nás. V tej chvíli som ani nevedela ako poďakovať, alebo komu podakovať, bola som z toho úplne vedľa. Viete modlili sa za mňa moji milovaní bratia a sestry v Kristu a Pán si ich použil. A takto bolo o nás dokonale postarané, tak ako vie iba náš Pán a Kráľ. Toto je opäť dalšie svedectvo o tom, že i keď ja som Pána nepoznala, i keď som len čo to o Bohu počula, i tak sa celý čas o nás staral, ochraňoval nás, túžobne, verne a trpezlivo s láskou očakával na mňa. Prosim vás, ak si myslíte že BOH nevie o tom, čo vás trápi, či sužuje, verte, vie úplne o všetkom.
Pán už mal so mnou svoj plán. V tom čase som už vedela, že chodia niekam do zboru, tak som zatúžila aj ja tam ísť. A aj som išla. Erik a Katka ma pozoznamovali so všetkými, koho poznali. Dostala som od Erička a Katky BIBLIU. Nedele som trávila v zbore uplakaná. Plakala som stále a nevedela som prečo. Môj okruh blízkych rástol a inde stravenú nedeľu, ako v zbore som si ani nevedela predstaviť. Cítila som sa tam ako doma. Bola som pozvaná na stretnutie - skupinku. Nechápala som o čo ide, ale išla som. Hovorili mi, aby som sa dala pokrstiť, rozprávali sme sa a modlili. Modlila som sa aj ja už v tom čase, Bibliu som si čítala občas. Ničomu som nerozumela. Dostávali sa mi otázky, ako ja a Pán Ježiš, aký mám s Ním vzťah a podobne. Cítila som sa trápne a zároveň divne, lebo všetci o tom rozprávali navôkol mňa, ale ja som bola naďalej iba sympatizantkou v navštevovaní zboru a Pána Ježiša som nepoznala.
Ale vedela som, že Ján 3,16 (pre tých ktorí nemáte Bibliu): "Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. AMEN."
Božie Slovo a tento nádherný verš ma nenechal ľahostajnou, verila som tomu a vedela som, že takto to je. Pri čítaní Božieho Slova som sa začala vidieť inak, uvidela som moju hriešnosť, môj život sa mi premietal ako film. Uvidela som svoju biedu, v akej sa nachádzam. Čo som čítala, to som čítala o sebe... Pri Božích prikázaniach som už vedela, že vo všetkých sa nachádzam, i keď som niektoré hriechy neurobila, ale v myšlienkach a v mojom srdci to všetko bolo. Už som vedela, čo mám urobiť, už som toho vedela a počula dosť, ale stále som nevedela, ako to mám urobiť. V srdci som pociťovala, že toto je môj koniec. No trápilo ma to, ako som žila a žijem, bolo mi to aj ľúto, ale hlavne som strašne ľutovala samú seba. Modlila som sa, aby sa mi Pán dal poznať, ale môj hriešny život sa mi páčil a nechcela som sa ho vzdať.
Boli v zbore aj výzvy, pár krát som vyšla dopredu. Verila som tomu, že možno práve vtedy odovzdám to všetko Pánovi, ale ostalo to iba pri emóciách. Tak som sa zato hanbila, že som to ešte aj v sebe dusila. Myslela som si, akí sú všetci svätí, ako pekne a dobre žijú a že ja som tá najväčšia hriešnica. Dokonca som mala aj myšlienky, že Pán mi už ani neodpustí, a ako vôbec môžem chodiť takáto do zboru, medzi toľkých svätých. No to bolo niečo strašné, ako mi záležalo na tom, kto si o mne čo pomyslí a povie. Mala som neraz zlú skúsenosť, že keď som sa trochu otvorila, hneď nastal súd. A nestretla som sa s nikým, ktorý by otvorene rozprával o svojich pádoch... A aj tieto skúsenosti ma ešte viac utvrdzovali v tom, že ja už nemám šancu u Pána a že všetci, sú lepší okrem mňa.
Moje druhé pokračovanie moji milovaní by som ukončila z Božieho Slova - Ján 3:17 "Lebo neposlal Bôh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze Neho." AMEN!
