Ahojte všetci. Dnes ma Pán naučil plávať. Doteraz som plávala iba pod vodou, ale pod vodou viem tiež len pár mesiacov. A to mám 31 rokov. Celý čas som túžila vedieť plávať. Viete moji milí, strach z vody, aký som od detstva mala, sa ani nedá opísať. A keby len strach, bola som presvedčená, že ja sa nikdy nenaučím plávať kvôli strachu, ale aj kvôli tomu, že ma veľmi vo vode boleli nohy a aj kríže. Bola som presvedčená, že to nedokážem a nezmení sa to už nikdy.
Možno sa teraz pýtate, čo to má s čím spoločné... Presne takto som riešila môj život s Pánom. Moja viera bola totálne na dne. Strach zo smrti a presvedčenie v tom, že Pán už o mňa ani nezakopne, to som presne prežívala, bola som na dne. Otroctvá a nesloboda, to presne vystihuje mňa. V tom všetkom som bola a v mnohom ešte som. Ale o tom budú iné články. Tak veľmi dnes a nielen dnes prežívam aj radosť veľkú a chcem sa aj s vami o to podeliť.
Viete, moja mama ma skoro nič nenaučila, v ničom neviedla. Čo som potrebovala, som nedostala. Ale čo je nádherné a úžasné je to, že už ma má kto učiť, aj viesť a čo potrebujem, dostanem. A aj dnes ma Pán naučil, viedol a čo som potrebovala, som dostala. Uvedomila som si opäť, aký je môj udatný hrdina hrdinom. Mohla som sa báť a mať strach. Ale nádherné je to, že už sa nemusim báť, nemusím mať strach.
Píšem o Tebe Pane, ako si sa aj dnes oslávil v mojom živote. Tak túžim a aj prosím Ťa Pane, aby si nás previedol aj cez takéto skúšky, keď vieš, že sa bojíme, v každej oblasti. Chválim Ťa Pane, za všetko čo mi dávaš, ale aj za všetko, čo mi berieš. Verím Ti Pane a viem že iba TY vieš najlepšie, čo je pre mňa dobré. Si nádherný a ďakujem Ti, že som hodná pre Teba a takto mi krásne dvoríš, ako vie iba ženích svojej neveste.
Žalm 116,8: Lebo si vytrhol moju dušu zo smrti, moje oko si zachránil od slzy, moju nohu od klesnutia. AMEN.