• Home/
• Blog/
• Linda Výbochová/
• Celé srdce

Celé srdce Linda Výbochová

Môj brat (po krvi) mal v ten deň dovolenku, tak prišiel nachvíľku na kávu. Z chvíľky sa stala trochu dlhšia chvíľa, lebo sa náš rozhovor obrátil smerom k Pánovi Ježišovi. Rozprávala som mu o tom, prečo prišiel Ježiš medzi nás a čo znamenala Jeho smrť a vzkriesenie.

Keď mám srdce v slobode, viacej počúvam Ducha Božieho a slová mi plynuli z úst akoby samé, lebo vo vnútri sa moje srdce utiekalo iba k Pánovi a k Jeho láske. Duch Svätý sa ma počas týchto slov dotýkal, a tak som mala často slzy na krajíčku. Pretože som takýchto pár rozhovorov zažila (a zažila som aj iné, ktoré hoci boli v pravde podľa litery, neboli z Ducha a tak aj dopadli..) a cítila som, že tie slová doslova hriali srdce toho druhého človeka. A neboli to moje slová, môj úsmev, moje objatie, ale bola to Pánova moc vo všetkom, čo malo druhé srdcia zohrievať Jeho láskou. Keď som dorozprávala, Maťko sa na mňa s úsmevom pozrel a vtipne, aj keď s láskou poznamenal, že by som mohla byť farárkou .

A mne v tej chvíli, ako sa nám v úsmeve stretli oči, Pán dal na srdce..

"Maťko, ako dlho sa poznáme? 29 rokov. Myslíš si, že môžem o tebe rozprávať iným? Aký si, čo si v živote zažil, aký máme medzi sebou vzťah...."

Jeho srdce porozumelo, o čom boli tie otázky a povedal, že áno.

Netúžim byť farárkou, kazateľkou, netúžim byť v súvislosti s Pánom ničím, čo bude mať formu nejakej pozície, kde budem niečo pravidelne povinná (akoby na povel) a budem mať z toho vyplývajúce práva, alebo zásluhy alebo úctu z ľudského pohľadu.

Túžim, aby moje srdce tĺklo vždy s Pánovým srdcom, aby slová, ktoré z mojich úst plynú, boli na Ježišovu slávu a rozprávali o tom, ako s Ním kráčam a prečo s Ním rada kráčam, ako sa na Neho spolieham a prečo sa chcem iba na Neho spoliehať.

Možno namietnete, že nebudem môcť o bratovi všetko vedieť, iba to, čoho som bola sama účastná. Ale ak niekoho milujete, máte srdcia veľmi blízko a otvárajú sa, aby zdieľali aj to, čo je pred vami (či vašim zrakom) ukryté.

Ľudia môžu okolo vás vo vašom živote prechádzať často aj ako cez šablónu. Lekár lieči pacientov jedného za druhým, sestrička ošetruje pacientov jedného za druhým, pokladníčka blokuje nákup zákazníkov jedného za druhým, učiteľka učí žiakov triedu po triede, kaderníčka strihá hlavu jednu za druhou, dizajnér navrhne a zariadi byty svojim zákazníkom na mieru jeden za druhým,... môžete takto premýšľať o rôznych zamestnaniach a situáciách v živote. Medzi týmito ľuďmi môžu vznikať vzťahy ako cez šablónu – podľa osnov, podľa pravidiel, podľa módy.. A môžu medzi nimi vznikať živé vzťahy. Vzťahy, do ktorých bude zatiahnuté ich srdce.

Takto je to aj s Pánom. Môžete popri Ňom prežiť celý život v presvedčení, že ste sa mu oddali, ale možno ste s Ním doteraz vôbec nemali blízky a hlboký vzťah (ak ste si Ho dokonca nezamenili za niekoho iného). Predavačka (čistá ilustrácia) môže byť presvedčená o tom, že vyhovela zákazníkovi, ale zákazník videl nahnevanú tvár (možno pre osobné problémy, možno pre šéfa, možno pre ...), videl ako sa tovar okolo neho mihal a bol doslova odhadzovaný... Predavačka si splnila svoju povinnosť. Ale zákazník necítil pokoj. A nepocítil ho ani vtedy, keď sa predavačka motivačnými aktivitami naučila byť milá. Bolo to učené, ale nie úprimné.

Čo všetko sa človek môže naučiť a byť v tom „dobrý“ a pritom do toho nemusí dať celé srdce... Ako v tom vtipe, keď vedci chceli zistiť, za aký čas sú študenti schopní naučiť sa japončinu. Na Harvarde to odhadli na rok, na Oxforde na pol roka. A slovenský študent sa spýtal, či sú k tomu skriptá...

Sme experti (a nielen Slováci ) na to, ako si zahltiť myseľ, ale vložiť do niečoho srdce...

 Aj ja som chodila do kostola jednu nedeľu za druhou (aj s prestávkami). A Pánove slová sa o mňa iba tak obtierali a moje srdce ich nebralo vážne. Nie, že by som im neverila, boli krásne, upokojovali, ale pustila som ich iba tak ďaleko, aby nezasahovali do môjho pohodlia, presvedčenia, aby som nimi len získala a nestratila nič, lebo som bola presvedčená, že čo mám a čo som, to má hodnotu.

Nechala som ich iba hladiť moje srdce, namiesto toho, aby som do toho išla plným srdcom. Vtedy som nedokázala o Pánovi rozprávať, čo by som o Ňom asi tak povedala? Rýchlo by som si to musela predtým prečítať. Slová vo mne jednoducho nezostávali, aby mi odkrývali Boží charakter, pretože som netúžila naplno spoznať Boží charakter, bála som sa, čo ma to bude stáť. Že prínos z toho nebude väčší ako to, čoho sa vzdám. Ale tento dôvod som si nebola schopná ani naplno priznať, bol pekne ukrytý v mojom srdci a zakrývala som ho náplasťou: Boh je dobrý, to Mu bude stačiť, keď ma miluje, iste mi to prepáči, snažím sa ako môžem.

Bohu ale môj vzťah k Nemu, do ktorého som nevložila svoje srdce, nestačil. A za to Mu bude patriť naveky moja vďaka, lebo by som bola doteraz oklamaná v tom, ako je môj vzťah k Bohu dostatočný.

Teraz nie je dostatočný pre to, že častejšie zájdem počúvať kázeň, že častejšie rozprávam o Bohu, že o Ňom svedčím, že sa častejšie modlím, že o Ňom túžim čítať a poznávať stále viac. Čo môžem ja Bohu dať? Bohu vďaka nie je to o mne, lebo to by bol chabý pilier. Je to o Ňom, o Jeho plnosti a dokonalosti. Teraz náš vzťah spravil dostatočným On, pretože ak som Mu odovzdala celé srdce, ktoré som po nepríjemných trápeniach bola konečne ochotná do toho vložiť, tak mi ho vymenil za celkom nové. To On ma miloval skôr ako ja Jeho. To On sa rozhodol skôr odovzdať svoj život ako som sa rozhodla odovzdať ho ja.

Jeho obeť bola dostatočná na moju záchranu a vierou v Jeho dielo a v to, Kto vlastne je, mám istotu. Práve pre túto živú vieru môžu z úst plynúť slová vďaky venované len Jemu, slová, ktorými druhým túžime otvárať srdcia pre pravdu o Pánovi, aby mohli byť aj ďalšie srdcia vyslobodené, slová, ktoré bývajú stále menej a menej (hoci to nemusí byť pravidlo) poznačované slovníkom tohto sveta.

Pre Jeho dokonalosť a dokonané dielo, sa môžeme stať takými, akých nás Boh túžil vidieť, slobodných, v Jeho sláve a náručí. Rodič, ktorý svoje dieťa miluje, ani po mnohých útrapách, ktoré mu dieťa spôsobí, nezavrhne svoje dieťa vo svojom srdci, ale dáva mu šancu, hoci sú aj obdobia zatrpknutia a hnevu. A šanca tu je, kým žije rodič a dieťa.

Náš Boh je nesmrteľný. A hoci nás stvoril, nečaká nahnevane v ústraní, ale koná v životoch každého z nás. Bojuje o naše srdcia.

My sme smrteľní. Každý z nás musí prejsť smrťou. A šanca platí len dovtedy. Zdá sa vám pritiahnuté za vlasy, že sa dá tento život zúžiť len do jednej dôležitej otázky, do jedného životného rozhodnutia? Kedysi dávno to tak nebolo. O nasmerovaní rozhodol človek. Rozhodol sa byť nezávislý od Boha. Od Lásky. Od Dobra.

Skúša to sám.

A naspäť to nepôjde bez toho, aby do toho nevložil celé srdce.