3. Neopúšťajme... malých poslov Rado Naniaš

Nie Luther opustil svoje zhromaždenie, on sa k nemu práveže pridal tým, čo vyznal. To všetci ostatní boli mimo.

 

Podobne ako bol celý svet mimo, keď im Noách hovoril, že on dostal posolstvo od Boha a všetci ho mali za blázna.

Podobne ako.... nie, nebudem sa rozpisovať. Vždy je to rovnaké. Boh si vezme do rúk JEDNÉHO človeka, ktorého pošle. Vždy. Aj keď potreboval napraviť svoj ľud, poslal proroka.

 

Vždy to tak Boh robí. Pretože to od ľudí chce ochotu pokoriť sa. Bez tejto ochoty, ochoty pokoriť sa, totiž Boh nemôže dať to, čo pre nich má, bez tejto ochoty pokoriť sa, ľud nebude schopný nasledovať Boha.

 

Viete, je ale zaujímavé, že toto neprestal robiť ani potom, čo poslal na zem svojho Ducha. Sprvoti som tomu neveril. Myslel som si, že cirkev ide poslušne za Pánom, veď každému svojmu dieťaťu dáva Ducha Svätého, ktorý mu má potvrdzovať slová kazateľov, a celý zbor je predsa poslušný Bohu. 

Po čase som však začal vnímať, že tu nejde o môj zbor, ale o celú cirkev. A existujú nielen zbory, ale aj denominácie, a začal som vidieť, ako vzdialené sú mnohé učenia. Trápilo ma to.

 

Ale viete, čo ma v skutočnosti trápilo? Že všetci tí bratia a sestry nevidia, že to sme my, náš zbor, naša denominácia, ktorá má jediná správne učenie. Ako to, že to odmietajú? Prečo sa všetci nepridajú k nám?

A nielen učenie máme správne, veď aj naši starší sú fajn, láskaví a otvorení. Nechápal som, kde je koreň veci.

 

Dnes to viem, a nemôžem inak ako písať, čo píšem. Koreň veci je v tom, že Boží ľud je neposlušný Bohu. Nerozumejú Bohu, a preto Ho nedokážu nasledovať. Neveria, že to, čo od nich chce, je od Neho.

 

Trápia sa nad roztrieštenosťou cirkvi, a modlia sa za jednotu, ale nechápu, o akú jednotu Pánovi ide. Bohu nejde v prvom rade o to, o čo ide ľuďom. Ľudia hľadajú SÚHLAS.

Ľudia hľadajú jednotu v tom, že nájdu spoločnú reč. Hlavne v oblasti učenia. A keď to nevedia dosiahnuť, pretože sa nikto z nich nechce vzdať ani jediného bodu učenia, ani nad ním porozmýšľať, tak si začali vytvárať ekuménu. Jednotu založenú na kompromisoch.

Absolútna bezbožnosť.

V skutočnosti to nie je jednota. V skutočnosti je to ľudská snaha o napravenie toho, čo vnímajú v srdci ako hriech celej cirkvi.  Ale pokánie nie sú ochotní robiť.

 

Až keď sme mali stretnutie ľudí z tejto stránky na Morskom oku, úplne sa mi otvorilo to, ako vidí túto vec Pán. Bohu nejde o jednotu názorov, Bohu ide o lásku. 

Aby sme sa navzájom milovali tak veľmi, že to všetkým, ktorí tú lásku nepoznajú, bude cudzie, bláznivé a nepochopiteľné.

Že sa budú milovať tí, ktorí spolu nesúhlasia. Že budú túžiť stretávať sa aj napriek ich rozdielnemu chápaniu, a prijímať sa navzájom bez podmienok.

Toto je to, čo Boh vypôsobil v tejto komunite ľudí. Sme tu z viacerých skupín, mnohí prichádzajú s inými názormi, ale keď príde k tomu, že niečomu nerozumieme rovnako, sme ochotní urobiť jednu vec, ktorú v cirkvi globálne prakticky nevidím.

 

A to je - predstúpiť spolu pred Boha a prosiť Ho, aby zjavil On, ako tú danú vec vidí. Všetci totiž vieme, že Boh je živý a vie dať najavo, ako vidí vec.

 

S viacerými súrodencami, ktorí so mnou nesúhlasia, som si chcel sadnúť a niektorým som aj ponúkol, dobre, poďme s tým pred Pána, veď je živý, On nám dá spoznať, ako vidí vec. A viete čo? Poznám mnohých, ktorí odmietli.

Dokonca niektorí odmietli nie preto, že by neboli ochotní skúmať, ale preto, že odmietli “pokúšať Boha”, aby nám dal jasne najavo, napríklad pôsobením Ducha Svätého, ako to je. 

Viete, tak v takého Boha, ku ktorému by som nemohol prísť ako k Otcovi a spýtať sa Ho, ako sa veci majú, a že by som neveril, aby nám neukázal ZJAVNE, tak v takého neverím.

 

Lenže väčšina autorít denominácii nie sú ochotní takto predstúpiť spolu pred Boha, pretože ak by ukázal, že niečo z učenia musia pustiť, spreneverili by sa svojim otcom. Ale to, že takto sa spreneverujú Bohu, to im nevadí.

 

Prečo nie sú ochotní? Pretože sa nemilujú navzájom dosť na to, aby ich láska bola viac ako ich teológia. O tomto to je - teológiu majú za hodnejšiu od lásky. A preto nikdy nemôžu nájsť jednotu podľa Božieho srdca.

 

Je to veľmi jasne viditeľné aj v tom, že keď sa v niektorom zbore postaví niekto z lavice a povie, že s niečím nesúhlasí, napr. v učení, alebo nasmerovaní zboru, okamžite je to vzbura.

Viete o tom, že som ešte nikdy nepočul, ani osobne, ani od nikoho iného, že by sa v cirkvi udialo napomenutie vodcov dnešnej cirkvi tak, ako Boh ukazuje v Písme, že by sa malo diať?

 

Oj, nehovorím, že niektorí vodcovia sa nedajú napomenúť vôbec. Ale nie verejne!

Áno, sú takí, ktorí sa dajú napomenúť v skrytosti, ale potom nikto nevie, že to, ako viedli predtým zbor, bol hriech. A preto nevidia na svojich vodcoch omyly, považujú ich za nedotknuteľných a bez chyby, a v životoch ich samých to prináša hrozné ovocie v tej podobe, že prestávajú hovoriť medzi sebou o svojich hriechoch, začínajú sa báť vyznávať svoje hriechy aj ľudia.

 

A keďže to oslepuje celý ľud, ľudia poznávajú Boha len z odrobiniek, ktoré im servírujú tí, čo sa postavili ako prostredníci medzi nimi a Bohom, Boh vždy pošle jedného, ktorého si vybral, aby povedal, čo vidí.

 

Ak veríme, že Boh dáva do dnešných čias do cirkvi učiteľov, hovoríme, že cirkev sa ešte má čo učiť. Súhlasím. 

Ale potom si musíme uvedomiť, že dáva aj prorokov, ktorí prídu s napomenutím na nesprávne smerovanie. 

Lenže cirkev odmieta. Prečo?

 

Keď sme prednedávnom s Erikom na jednom stretnutí, kde bol okrem iného aj jeden starší z istého zboru, hovorili o tom, ako nás Boh vedie do toho a toho (o tom bude samostatný článok), súhlasne kývali hlavou a hovorili: “Super, chlapci. Keď vám to Boh položil na srdce, choďte a robte to.” A my to robíme. Lenže to, ako sa vyjadrili, bolo kľúčové.

Títo súrodenci vlastne povedali: Choďte von, tam vonku sa realizujte, a nám to tu nemiešajte, tam vonku robte, čo chcete, ale tu to bude tak, ako chceme my!

 

A toto je problém. Dnešné chápanie väčšinovej časti cirkvi je, že služobnosti, okrem pastierov a učiteľov, ktorí majú byť nasmerovaní smerom dovnútra cirkvi, tie ostatné tri majú slúžiť smerom von z cirkvi.

Ale takto to ja nevidím v Písme! Ja vidím, že Pán dáva tieto služobnosti (evanjelista, prorok a apoštol) DO cirkvi, aby služili TELU Kristovmu, aby cirkvi pomohli k zrelosti poznaniu Syna Božieho, k dospelosti, aby cirkev prestala byť zmietaná na všetky strany vetrami rôznych učení.

A cirkev ich odmieta a vyháňa...

 

Prečo? Pretože doma nikto nie je prorokom. Toto neplatí iba o telesnej rodine, toto platí aj o duchovnej rodine. To je niečo tak ťažké uveriť, že tento brat, tento nikto, ktorý stále padá a ja viem veľmi dobre, aký je, tento ogrgeľ, tento by mal byť povolaný za napríklad proroka?

A ooooon by mal prísť s niečím, čím napomenie nás všetkých, celý zbor? To je aká pýcha?!

 

Hej, je to pýcha, ale na druhej strane, milovaní. Je to Boh, kto povoláva, a ja poznám Boha ako niekoho, kto si naschvál, na zahanbenie múdrych povoláva hlúpučkých, na zahanbenie tých, ktorých ľudia za niekoho majú, povoláva si On odvrhovaných a potupovaných.

A ktokoľvek odmieta ich, odmieta Toho, ktorý ich poslal. 

Pretože ich kvalifikácia nie je v ich múdrosti, ani veľkosti služby, ani v ničom inom, čo by človek mohol na nich obdivovať, ale ich kvalifikácia je v ich viere, že poslúchli Boha a otvorili ústa, ktoré On naplnil. Iba milosť je to, čo majú.

 

Neopúšťajme svoje zhromaždenia... všimli ste si vôbec prvé slovo? Neopúšťajme... kto opúšťa? Ten, kto opúšťa ľudí, alebo ten, kto opúšťa Boha? 

Nehovorí náhodou ten istý Pán aj to, že kto nie je ochotný opustiť svojho otca, matku, BRATOV, SESTRY, atď kvôli Nemu, že Mu nemôže byť učeníkom? 

Tak máme opúšťať, alebo nemáme opúšťať? V čom je kľúč?

 

Kde sa dvaja alebo traja zídu v mojom mene, tam som ja medzi nimi - povedal Pán. V mojom mene znamená - pod mojou autoritou. 

Ale zbory sa stretávajú pod autoritou vodcov, ktorí stretnutie vedú a rozhodujú, čo ako bude. Stretneme sa o 9:30 a do 10:05 budú chvály. Vtedy vezme pastor mikrofón a rozhoduje, ako bude smerovať stretnutie ďalej. Nemôže azda byť, že dnes chce Duch Boží viesť stretnutie tak, že budú len chvály?

Alebo rozhodujú autority o tom, čo je z Boha a čo nie. Nemá rozsudzovať azda celá cirkev? Nech sa k veci vyjadrí každý, kto k veci niečo má, a starší nech má posledné slovo.

 

Mnoho kresťanov sa stretáva v mene svojho zboru, pod názvom svojej denominácie a pod autoritou svojich starších. Musí byť prítomný starší na stretnutí?

Ja to v Písme nevidím. Kde sa dvaja alebo traja stretnú pod Pánovou autoritou - to je zhromaždenie. 

 

O tomto Písmo hovorí v slovách “neopúšťajte svoje zhromaždenia”. Jeden z prekladov hovorí “neprestávajte sa stretávať”, a aj takto sa to dá z gréčtiny vyložiť. Čo robiť, aby sme sa neprestali stretávať? Mať v srdci lásku jeden k druhému. Aké prosté! Potom budeme mať túžbu stretnúť sa.

 

Lenže stretnutia, aké vidím, že sa dejú pravidelne v nedeľu, alebo u niektorých v sobotu, vidím, že nefungujú podľa Písma, ktoré hovorí, že keď sa stretneme, každý má niečo. V praxi vidím princíp AK NIEKTO NIEČO MÁ. Nie! Každý má niečo!

Každý má niečo, čím môže poslúžiť telu. Aj keď by to rovno bolo vyznanie slabosti, stále je to svedectvo, že z milosti Božej ho Pán niečím prevádza.

Ale zhromaždenia, ktoré vidím ako tie naj naj naj, ako také, ktoré sa považujú za zhromaždenia, ako vzor, ako to má vyzerať, vidím, že v praxi vyzerajú tak, že 99% kresťanov sedí potichu v laviciach. Nevravím, že nemôže Boh dať aj také stretnutia, kde bude jeden celú dobu hovoriť slovo, ale neverím, že toto je z Boha, keď sa to deje takto vždy.

 

Prečo sa to deje? Pretože centrom zhromaždení prestal byť Ježiš a vodcom cirkvi Duch Svätý, ale centrom sa stala služba starších. Cirkev jednoducho nerozumie tomu, čo znamená starší.

 

Starší vo viere nie je povolaný za každú cenu slúžiť ako vodca, starší je ten, kto pozná viac Pána a dokázal ho Pán. Starším sa má stať každý jeden kresťan! Každý jeden!

 

Byť starším neznamená, že je učiteľ alebo pastier, môže mať napríklad povolanie pomocníka, a nikdy ho nebudete vidieť vpredu. Byť starším znamená vedieť poviesť mladších bližšie k Otcovi. Učiť mladších počúvať Otcov hlas. Starší nie sú otcovia, ale starší bratia.

Vidím to na mojich deťoch, kde môj najstarší sa učí viesť svoju malú sestru, pomáha nám s výchovou a prejavuje sa na ňom to, čo vidí na nás. Svojim životom zjavuje malej sestre charakter rodiča.

 

Ten istý pisateľ listu Židom, ktorý napísal desiatu kapitolu, napísal aj piatu, na konci ktorej jasne hovorí, že každý kresťan by mal dospieť do zrelosti staršieho vo viere. 

 

Nepochopte ma zle, ja nevravím, že v cirkvi nemajú byť starší, ktorí môžu hovoriť do smerovania. Ja len poukazujem na to, že zrelosť staršieho v dnešnej dobe väčšina cirkvi nerozumie, častokrát je za zbudovanie kresťana pokladané jeho biblické vzdelanie a poznanie Písma, schopnosť vyjadrovať sa a rečniť.

Staršími sú dnes v cirkvi predstavovaní tí, ktorí niečo DOKÁŽU, nie tí, na ktorých sa dokazuje Pán.

A kvôli týmto brutálne základným veciam vidím ovocie v podobe ľudí, ktorí roky, ba i desiatky rokov, sedia v laviciach a kývajú hlavami ako tie hračky, čo sa nalepujú na palubnú dosku v aute pod predné sklo. Divíme sa, že neveriaci majú takúto nesvojprávnu cirkev za stádo tupých oviec? Čudujeme sa, že cirkvi chýba moc?

 

NAČO BY JEJ BOLA? Na to, aby ďalej sedela v laviciach a nechala sa kŕmiť ako batoľa prevareným mliečkom?