4. Neopúšťajme... slobodu Rado Naniaš

Všetky tieto pravidlá sa dajú nazvať jedným slovom, ktoré výstižne a biblicky označuje, čo to je. Je to ZÁKON.

Sú to bremená, ktoré autority zboru (resp. denominácie) navaľujú na svojich členov. No v Písme nevidím nič iné, čím by niekto zaväzoval kresťanov, ako to, čo nachádzam v Sk 15.20 a 29.

 

Všetko ostatné, čo kresťan má robiť a čo nerobiť, je medzi ním a Pánom. Vďaka tomuto novodobému zákonu fungujúcemu v cirkvi, dnes cirkev nie je schopná rozoznať, kto je medzi nimi v zbore znovuzrodený a kto nie, pretože väčšinu vecí je človek schopný dodržiavať vlastnou ľudskou silou a nepotrebuje k tomu moc Ducha Svätého. 

A dochádza k jednej veľmi podstatnej veci - cirkev mení svoj pohľad na to, čo je hriech. Odrazu nie je hriechom iba neposlušnosť Bohu, ale aj neposlušnosť človeku, neposlušnosť pravidlám zboru. No ak niekto zavedie iný pohľad na hriech, nutne stráca z obzoru Božiu pravdu.

 

A keď stráca cirkev správny pohľad na hriech, prestáva rozumieť milosti. Tým pádom sa z nej stáva zákonnícka inštitúcia, čo sa prejavuje na trestaní, postihovaní, karhaní a pranierovaní ľudí za nedodržiavanie zborových pravidiel.

Nutne sa tak kriví aj spôsob napomínania.

 

Čím väčší je zbor, tým urgentnejšie potrebuje takzvaných fulltimerov, vodcov na plný úväzok. A kolotoč zákonov sa ešte viac rozbieha. Vyučuje sa o desiatkoch ako o niečom, čo je správne, neplatiť desiatky je vlastne neposlušnosť (vraj Bohu). V niektorých denomináciách sú títo fulltimeri niečo ako všemocné grémium, inde fungujú ako zamestnanci zboru reprezentovaného synodou, ktorá ich dosadzuje a odvoláva, a tak nastáva situácia, kde si mnohí z nich rozmyslia, čo budú kázať, aby čírou náhodou neprišli do nemilosti svojich chlebodarcov.

Zase v iných zboroch požívajú slávu a nedotknuteľnosť, ako malí pápežovia.

 

Zborom podľa týchto štruktúr nejde vôbec o to, aby celá cirkev plnila svoju misiu zachraňovania stratených. Ó, iste sem tam niekoho pošlú do Číny alebo do Uzbekistanu, aby vykázali činnosť. A nevravím, že sa tam aj nedejú nejaké skvelé veci.

Lenže zbor sa nimi chváli ako svojím ovocím. Prítomní prísediaci v laviciach počúvajúc správy z misií blahosklonne zatlieskajú a uspokoja svoje chatrné svedomie.

Evanjelizácie zboru však nevyzerajú ako misia, ale skôr ako nábor do záhradkárskeho klubu. Alebo predvolebná kampaň z politiky. Koncert, prejav, podpis na petíciu (členstvo).

 

Vynechať zborové akcie sa v mnohých prípadoch rovná dokonca neposlušnosti Bohu. Nikto sa ani len nezamyslí, že napríklad jedného človeka, ktorý by mal ísť práve na skupinku, Boh chce práve v ten moment poslať za niekým strateným, kto potrebuje pomôcť. Kde si bol? Už tretiu skupinku si vynechal!

 

Toto sú zhromaždenia podľa Božej vôle? Tieto nemáme opúšťať? Veď to je iné evanjelium, ktoré je kázané v zboroch. To nie je evanjelium Ježiša Krista, ale evanjelium zboru. A určite nie plné milosti, ale zákona.

 

Keď dal Boh Židom Zákon, chcel, aby spravodlivosť zákona zasiahla aj okolité národy, aby aj oni zatúžili po Hospodinovi ako Kráľovi. Lenže Židia spravili presný opak - oni sami si požiadali o kráľa, ktorý by im vládol, a odmietli tak Boha ako jediného vládcu.

A čo sa stalo? Stali sa podobnými všetkým tým národom okolo nich. Už nebolo prečo túžiť stať sa Izraelom pre ostatných, veď aj oni majú spravodlivosť určovanú kráľom. Úplne zatienili prítomnosť Hospodina nad nimi. Stal sa Bohom podobným všetkým ostatným bohom okolitých národov a archa zmluvy sa stala pre ostatné národy rovnakou modlou ako tie ich a niekedy sa ju dokonca snažili pripojiť k svojim bohom. Boh sám musel zasahovať, aby zjavil, že sa mýlia. Len kvôli tomu, že Jeho národ sa dobrovoľne zhovadil a vyžiadal si kráľa, On neprestal byť Bohom.

 

Čo robí dnešná cirkev zoskupená v zboroch? Opäť si rovnako pokrivila smer. Ustanovili si kráľov, ktorí ich zotročujú, a stali sa podobnými pohanom, keďže cieľom sa im stal dobrý a usporiadaný život tu na zemi. Dobré manželstvo, úspešná kariéra, zaopatrenie rodiny, správna výchova detí, citovanie Písma, aktivity v zbore... dom, záhrada, pes a každý rok dovolenka pri mori... čím sa líšia ich ciele od cieľov pohanov?

 

Dnešná cirkev má srdce na zemi. Pretože jej poklad je na zemi - jej zbor. Pretože jej domov je na zemi - jej zbor. Úplne sa stratilo zo srdca kresťanov, že náš domov je v nebi a tu nemáme miesto, tu sme bezdomovci. Naše srdce musí byť v nebi, odkiaľ očakávame aj nášho Pána, ktorý si nás príde vziať do príbytkov, ktoré nám pripravil. Tam je náš domov, tam je náš poklad.

 

Lenže toto zbory nemôžu dovoliť, pretože ich štruktúra takto, ako je, by sa rozpadla, mnoho fulltimerov by prišlo o zamestnanie, mnoho sediacich v laviciach by začalo cestovať a hlásať evanjelium a všetci by začali žiť z viery. A tak nepriznajú, že Krista ľuďom nahradili zborom.

 

Mnohí kresťania sa ozývajú a sú vylučovaní zo zborov. Mnohí trpia a ich viera sa rozpadá a nevedia prečo, až sa ocitnú vonku zo zboru, niektorí s medzi-zastávkou na psychiatrii. Takmer všetky tieto rany v srdciach ľudí budú pýtané z rúk vodcov.

 

Lenže Boh sa díva a nie nečinne. Stmeľuje tých, ktorí ostali sami s Kristom, úplne predivnými spôsobmi ich spolu spája, zoznamuje a posilňuje. A nielen to. Dáva do srdca vzpupným vodcom nepokoj, veď ani nemôžu mať pokoj, keď opustili Knieža pokoja, ale hlbokou lžou oklamali svoje vlastné srdcia a ústami Ho stále vyznávajú. A tak len pridávajú k svojim hriechom a ich vlastné slová ich budú súdiť.

 

A tak škrípu zubami, lebo cítia v kostiach, že sa im ich dielo rozpadá pomedzi prsty a modlia sa za jednotu. Za jednotu zboru, podotýkam. Za poddajnosť vodcom.

A skúšajú zapájať celý zbor do najrozmanitejších vynálezov ľudskej kreativity, raz brazílsky model, potom papuánsky pôst, neskôr azerbajdžanské modlitby (pretože tam to fungovalo)... a nič nefunguje. A keď nefunguje, nevyznajú hriech, nevystúpia pred zbor a nerobia pokánie, že viedli celý ľud zlým smerom a nepadnú na tvár pred Hospodinom, aby odpustil a poviedol.

Nie. Pretože by priznali, že sa mýlili, a pápežovia sa predsa nemýlia. To zbor nespolupracoval. Málo ľudí chodilo na modlitby, málo ľudí pomáhalo s organizáciou evanjelizácii, a pod.

Ľudia sú už ale zblbnutí. Sú tak zotročení, že ako vygumované identity poslúchajú na povel: Vstaň, sadni si, povedz amen... zachvíľu ich naučia aj nosiť aport.

Toto je jednota?

 

Akú jednotu chce vlastne Boh? Lebo ak nepochopíme túto základnú otázku, nepochopíme slová “neopúšťajme svoje zhromaždenia”. Tieto slová z Písma hovoria totiž práve o tejto jednote.

 

Poďme na to z inej strany - kto je autorom jednoty, ktorú si predstavuje náš Pán? My? My sa máme snažiť ju vytvoriť? Alebo zachovať ju? V Jn 17 čítam iné - vo veršoch 11, 21, 23 vidím, že Pán Ježiš prosí Otca, aby nás zachoval v jednote.

Jednota cirkvi je výsostne v Božích rukách. Keď sa za niečo modlil Pán Ježiš, tak to považujem za vybavenú vec. Jednota tu je. A ja ju poznám.

 

Problém, prečo nie je túto jednotu vidieť v cirkvi nie je to, že by jednota nebola, ale v tom je koreň veci, že do nej mnohí odmietajú vstúpiť, pretože sú oklamaní v tom, čo je jednota. Hustia do nich, že to je o jednote učenia, alebo je to jednota v poddávaní sa autoritám.

Ale jednota, ktorú nám Pán ponúka, ktorá tu je, a do ktorej môžeme vstúpiť je v láske a bezpodmienečnom prijímaní sa. V prijímaní sa BEZ PODMIENOK.

Bez pravidiel, bez stanov zboru, bez... dosaďte si tam, čo chcete.

 

Joooj, áno, aj hriech. Ja nemám problém so súrodencami, ktorí s hriechom bojujú, trápia sa a modlia sa za víťazstvo. Ja mám problém s tými, ktorí hriech skrývajú a nenazývajú ho hriechom. No keďže mnohí kresťania majú skreslenú predstavu o milosti, vďaka zákonníckemu pozadiu zborového fungovania, nedokážu si predstaviť, že by oni, čistí, mohli sedieť vedľa nečistých.

Dotknúť sa malomocného? Bŕŕŕ... Ale čo je hriech? Kto zvíťazil nad hriechom?

 

Svätí zboristi radi napomenú nesvätých súrodencov v ich pokleskoch. Ale aké sú vzácne srdcia tých, ktorí plačú s plačúcimi. Iba tí sa naozaj radujú s radujúcimi. Kto nevie niesť bremená iných, jeho napomenutie bude vždy len umývanie hlavy a nie nôh, nech príde s akými okázalými a jemnými slovami. Ten, kto je napomínaný, jasne cíti, čo mu umývate.

A toto je veľmi zvláštne na situáciách, keď Ježiš napomínal farizejov, pretože oni Mu nemohli dokázať žiaden hriech, ani ten, že by sa povyšoval nad nich, keď im napomínal. V srdci jasne vnímali, že im umýva nohy. Lenže to chce srdce ochotné pokoriť sa (hľa, a sme tam, kde som začal na začiatku tejto série).

 

Viete čím sa vyznačuje falošná pokora? Je to súhlas, nie pokora. Ten, kto sa pokoruje pod iného človeka, kladie za neho život, ten však, kto prichádza umyť hlavu, očakáva, že napomenutie bude prijaté. Prichádza naprávať a prikazovať, nie slúžiť.

Prichádza povedať čo ako máš robiť, neprichádza sa ti postaviť bok k boku so srdcom, poď brat, budem stáť pri tebe.

 

Ono to celé súvisí s tým, ako sa pohľad na vieru a na Krista formuje v zboroch. Chcete, nechcete, začína to od vodcov, pretože tí narábajú so slovom, ktorým kŕmia poslucháčov. 

Pre mňa to bol brutálny objav, keď mi Pán ukázal, kde je kľúč. Poviem vám to.

 

Ten kľúč je cesta k múdrosti. Ale o tom, a o úzkej ceste milosti v ďalšej časti.