6. Neopúšťajme... povolanie a misiu Rado Naniaš

Potom ale prečo mnohí jeruzalemskí kresťania odišli do Antiochie a strávili tam niekoľko rokov? Prečo odišli z jeruzalemského zboru? Alebo tu nejde o zbor? O čo teda?

 

Mnohé učenia zboristov a ich autorít učia ľudí, že kresťan, ak má byť užitočný a použiteľný pre Pána, tak má byť pevne zakorenený. A potiaľto majú pravdu.

Vymenia však jedno jediné slovo - opakujem: vymenia len jedno jediné slovo - a z pravdy sa stane lož.

Písmo hovorí, že máme byť zakorenení v Kristovi, a na inom mieste zakorenení v láske (Kristovej), zboristi však povedia: musíš byť zakorenený v zbore.

Povedia, že zbor je Kristovo telo, ale to nie je pravda. Zbor nie je Ježiš Kristus! Zbor dokonca nie ja ani celá cirkev v danom meste. Potom prečo oni opúšťajú spoločenstvo s ostatnými súrodencami v meste? Zbor je len nútený výsek z cirkvi, jedna smradľavá maštaľ, do ktorej uzamkli ovce a povedali im: vonku zahyniete.

 

Je to preto, že sami nepoznajú Krista Ježiša, Pána, ktorý má moc udržať každé svoje dieťa vo svojej ruke. Je to preto, že nerozumejú, že zhromaždenia, ktoré nemáme opúšťať, sú o spoločenstve s Duchom Svätým.

Potrebujeme byť zakorenení v Kristovi Ježišovi, v Jeho láske, pravde a milosti. Nie pod patronátom pravidiel a ľuďmi ustanovených aktivít, ktoré majú za úlohu človeku zapratať čas a myseľ, aby necítil hlad vo svojom srdci po dobrodružstve s Pánom. Klamú, že kto nežije v zbore, nemá obecenstvo s Duchom Svätým, a tak produkujú strach v srdciach tých, ktorí ich počúvajú, aby nepočúvali ani tých, ktorí im chcú pomôcť.

 

Nadchýnajú sa, aké dobrodružstvo s Kristom je bicyklovať sa na trojkolke po chodbe doma v byte. Áno, doma - tvoj zbor je tvoj domov, ts ts... vám to nedopína? Niekto vás klame! My tu nemáme domov! Sme tu len pútnici...

 

A o tom to je. Satan prostredníctvom tých, ktorí sa vydávajú za anjelov zboru, za služobníkov Božích, hoci mnohí nevedomky, stále - rovnako ako Petrovi - je im adresované: “choď za mňa satan, lebo si mi na pohoršenie, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na veci ľudské!”

Myslel si Peter, že myslí na ľudské veci? Vôbec nie! On len jednoducho túžil po tom, aby Ježiš neumrel. Aby nestratil priateľa, ktorého mal stále poblízku, aby nestratil toho, ktorého ľúbil.

 

Ale ak ostanete sedieť na zadkoch v zbore, nebudete užitoční Bohu. Nepochopte ma zle, ja nie som vôbec, ale absolútne vôbec proti spoločenstvu, dokonca aj o staršovstve som presvedčený, že má v cirkvi fungovať, ale to, ako to teraz v cirkvi z drvivej časti vyzerá, nie je správne.

 

Pred troma týždňami som cestoval do jedného mesta, kde som bol dohodnutý, že odovzdám zákazku, ktorú robím, klient však kvôli zaneprázdnenosti odložil naše stretnutie na neskôr, a tak s tým, že som mal byť prakticky celý týždeň aj tak z domu preč a rodinka je na to pripravená, som s radosťou vykročil v tom, čo mi náhle prišlo ako túžba na srdce - poveziem sa ešte kúsok, do Košíc, a pobudnem čas s milovaným Eričkom.

Skúste si predstaviť tých jeruzalemských, alebo Pavla s Barnabášom alebo Sílom na cestách. Oni nemali žiadne autá, vlaky či autobusy, ani lietadlá. Oni cestovali poooodstatne dlhšie ako my dnes. Ich putovanie, z väčšej časti pešie, trvalo roky. A predsa tie dlhé roky na cestách mali spoločenstvo. Mali totiž spoločenstvo s Pánom (1Jn 1). A vedeli, že keď sa na nejakú cesty raz vyberú, možno sa už nikdy nevrátia naspäť. Možno ich zabijú odporcovia evanjelia, možno ich Pán povedie ako Abraháma, ktorý celý zvyšok života, odkedy ho Boh vyvolal, sa už nikde natrvalo neusadil. Tak aj my tu nemáme stáleho miesta, ani si tak nemáme hovieť na zadku, či už doma, či v zbore, ani nikde inde. Iba v Pánovi máme mať pevné korene. 

 

A tak som išiel. Od momentu, ako som urobil to rozhodnutie, že totiž, Pane, poveď ma, nech je tento čas o Tebe a pre Teba, diali sa veci. A tak som sa v pondelok večer stretol s bračekom, ktorého som dovtedy nepoznal, s Ivanom, naším novým blogerom, a išiel som s ním na skupinku. Tam Pán doviedol z New Yorku 66-ročného Dušana, aby si prišiel na Slovensko, do starej vlasti, vypočuť evanjelium a prijal spasenie. 

Na tejto skupinke som samozrejme spoznal aj ďalších mojich nádherných a vrúcnych súrodencov v Pánovi, okrem iných aj Peťu, s ktorou nám Pán dal úžasný čas o pár dní v Košiciach... vyše 200km od miesta, kde sme sa spoznali na začiatku týždňa. Náhoda? Určite nie.

Na druhý deň sme spolu s Ivanom zašli za jeho mamou, kde som ho nechal, a odtiaľ som cestoval do Kosíč. Bez toho, aby sme sa s Erikom nejak snažili niečo vymýšľať, Pán nás privádzal k ľuďom, alebo ľudí k nám, a my sme nerozprávali nič také veľkolepé a prelomové, len jednoducho to, čo s Pánom prežívame. 

A to je niečo tak aktuálne, že sme boli veľmi prekvapení, koľkým ľuďom to v tento čas Pán kladie na srdce. Presne tú istú vec.

Náš domov je v nebi, tu nie sme doma, všetko, čo tu máme, je odpad. Smeti. A je čas v tom chodiť, žiť.

Keby tak cirkev vedela, ako blízko k tomu, čo hľadá, je. Keby vedela, ako okolo toho chodí, má to priamo pred očami a nemôže to vidieť, pretože nedokáže urobiť jedno jediné rozhodnutie.

 

A tak zostávajú kresťania v modlitbách, spievajú si chvály, povzbudzujú sa navzájom, ale všetko je to len teória. Čistá teória. Niektorí to aj vedia, a myslia si, že ok, veď v spoločenstve si to všetko nacvičíme, a potom vyrazíme do praxe. Ale koľko chcete nacvičovať? 10 rokov, 20, koľko bude dosť? Kedy sa vydáte na cestu, do terénu, na misiu, zachraňovať stratených?

Nedá sa. Je kopec povinností, ktoré nás držia. Ako môže odísť manžel a otec na cestu napr. len po Slovensku, aby nechýbal doma? Zodpovednosť za rodinu ide priamo proti volaniu viery.

Akýkoľvek krok viery vyznieva ako nezodpovednosť.

Viete, kde je kľúč? Opäť, už vás to neprekvapí - v láske. Cirkev spolu nežije. Aby mala cirkev spoločenstvo, tak sa musí stretnúť. No nežije spolu v plnom spoločenstve. Keď sa aj navštevujú kresťania, sú návšteva, nikto, kto príde k bratovi, nie je doma, je na návšteve. Sem tam aj niečo možno pomôže, ale nedokáže zastať chýbajúceho člena rodiny. Nemáme spolu komunitu, nežijeme ako rodina. Darmo to vyučujeme, že cirkev je rodina, keď to medzi sebou nevidíme a nežijeme.

Niektorí sú takí, že majú také úzke obecenstvo spolu, tým zväčša chýba naopak tá druhá časť - srdce misie. 

 

Cirkev si pramálo uvedomuje, za akým účelom dáva Pán do cirkvi služobnosti. Kresťania si myslia, že tí, ktorí sú postavení do jednej z piatich základných služobností, to majú robiť NAMIESTO cirkvi. Preto povedia evanjelistom, či iným “jasné, choďte tam von... a robte čo máte na srdci”. A hovoria si: aby sme si my mohli ďalej sedieť na zadkoch a učiť sa teóriu. Raz som dokonca počul od jedného dlhoročného kresťana, ktorý sa necítil byť evanjelistom, že on nedostal rybársky lístok (povolanie loviť ľudí). Ako hlboko bol oklamaný! A prečo? Pretože nikdy neprijal službu evanjelistu a toto pomazanie sa ho nemohlo dotknúť. Alebo to odmietol.

To je druhá možnosť.

Ukážte mi kresťana, pre ktorého neplatia slová Pána Ježiša: Choďte a čiňte mi učeníkov zo všetkých národov sveta! Kážte evanjelium každému stvorenstvu!

Ukážte mi jediného!!!

A podobne je to s proroctvami. Či nám v Písme Duch nehovorí, že chce, aby sme výslovne všetci prorokovali? Či svedectvom Ježišovým nie je Duch proroctva?

 

A tak nás Pán vodil približne dva týždne, ten druhý týždeň išiel pre zmenu Erik ku mne, a Ocko nám okrem spoločenstva s ľuďmi, ktorí potrebovali poslúžiť, ukazoval aj niektoré veci z duchovného sveta. O niečom už píšem, o niečom ešte len budem.

Mnohí z vás si myslia, že my sa doma nudíme a že nemáme spoločenstvo. Hehehe. Keby ste vedeli, ako hlboko sa mýlite, a koľké a ako hojné spoločenstvo so súrodencami mávame, urobila by sa vám hrča v hrdle a zastalo by vám slovo v ústach. 

Aj preto som nepísal hneď túto šiestu kapitolu, pretože posledné dva dni boli u nás ďalší vzácni bratia, s ktorými nám Pán dal požehnaný čas. A dnes zasa cestujeme niekam...

Odkedy som slobodný v Pánovi od zákona zboru, a uzdravený z falošných obviňovaní od neprajníkov, a odkedy v mojom srdci zavládlo odpustenie, Pán nám dáva také spoločenstvo, o akom som ani len netušil, že môže existovať na zemi.

Kľučku na dverách si prakticky podávajú. Ó, nie, to nehovorím na svoju chválu, ja som slabý, hriešny a veľmi zlý kresťan. To hovorím na slávu Ježiša Krista, že Jeho milosť je pre hriešnikov.

 

Prečo ľudia zviazaní myslením “som v zbore” nedokážu všetko pustiť? Prečo takto zorganizovaná cirkev nedokáže žiť plne v misii? 

Pretože je lenivá a zbabelá. Naučili ju sedieť a báť sa, že keď nebude sedieť a mlčať, zíde z cesty.

A tak stratila vieru.

 

Odpadnutie nepríde, odpadnutie je už medzi nami a v plnosti pôsobí. Keby sme to videli, vedeli by sme mu predísť, ale my sme boli slepí, pretože sme si nechali zakryť srdcia. Prijali sme iných prostredníkov, ktorí síce boli vychovávatelia a poručníci, kým sme boli malí, ale dovolili sme, aby sa stali prostredníkmi.

 

A v poslednej časti tejto série vám porozprávam o vízii, ktorú mám, o tom, ako má vyzerať cirkev, a čo potrebuje spraviť, aby naplnila vôľu Otcovho srdca.