7. Neopúšťajme... lásku Rado Naniaš
Keď som rozmýšľal nad tým, ako vám vysvetlím moje chápanie zhromaždení, ktoré nemáme opúšťať, Pán mi dal na srdce dve jednoduché slová z jedného verša. Slová: hody lásky.
Naše stretnutia teda majú byť hody. Hody lásky. Hody sú to, keď sú prestreté stoly plné dobrôt. Každý má prístup k stolu, každý je ponúknutý nasýtiť sa dosýta.
Žiaľ, niektorí kresťania hodujú tak, že sedia na zadkoch a nechajú sa obsluhovať. Nerozumejú tomu, že naším povolaním je obsluhovať druhých. A tak tí, ktorí sa nechávajú obsluhovať, ostávajú v tom, že sa uspokoja so zvyškami, ktoré im nechajú iní, alebo prijímajú predžuvanú stravu, a ich duchovný chrup chátra. Nemusia hrýzť. Dostávajú kašičku.
A ani neskúmajú, či to, čo dostávajú, nie sú len odrobinky padajúce zo stola, a koľko inej, zlej, stravy je do toho, čo berú od iných, primiešané. Hlavne, že to vyzerá dobre.
Pisateľ listu Židom hovorí, že iba tí, ktorí majú cvikom vycvičené rozpoznávanie medzi dobrým a zlým, iba takí sú schopní prijať aj duchovne tvrdú stravu. Je mi smutno z toho, čo vidím v mnohých zboroch. Ako kŕmia svojich členov stále kašičkou, a všetci si myslia, aký steak hryzú.
Je mi ľúto, že musím písať celú túto sériu, ale nemôžem inak, keď vidím, ako tí, ktorých Ježiš Kristus povolal prevrátiť svet, nedokážu vstať a ísť. Nechcú. Vyhovuje im to, čo majú. A tak ani ich vlastný svet už nie je možné prevrátiť. Odmietajú.
Ale viem, že keď cirkev nevstane a nevojde dobrovoľne do vecí, ktoré Pán pripravil, aby sme ich vykonali, On to zabezpečí prenasledovaním.
Hody lásky. Nielenže hody, nie hocijaké hody, nie sú to hody teologického mlsnania, nie sú to hody zákona, kde sa kresťania môžu kochať v tom, ako čosi dodržujú, sú to hody lásky. Hody lásky a milosti. Čo to znamená?
Minulý víkend sme strávili prekrásny čas s Jožkom, Martinkou a Henkou. A boli to hody lásky. Henka trefne poznamenala, aké je to úžasné, že sa stále rozprávame o Pánovi a vždy je to čerstvé, voňavé a rozhodne nie nudné.
Ale tieto naše hody lásky sa prejavovali ešte niečím iným, veľmi pozoruhodným. Ako sme tak jednoducho spolu zdieľali veci, Pán operoval. Raz jedného, potom zase iného. Počas obyčajného rozhovoru zrazu odnikadiaľ vyletela delová guľa a niekoho trafila rovno do srdca. A riešili sa naozaj hlboké a bolestivé veci a vylialo sa veľa sĺz. Aj veľa smiechu.
Povedali sme si úprimne jeden druhému, čo ako vnímame, ale láska neprestávala medzi nami pôsobiť. Hnev nemal miesto. Bol to naozaj Pán, kto operoval, vyťahoval veci z hĺbky sŕdc a uzdravoval. Miesto malo pokánie. A odpustenie. Láska bola nad všetkým.
Takéto isté maváme aj skupinky. Akurát predvčerom sa jedna sestrička slastne vyznávala, ako sa teší tomu, ako v láske sa na skupinkách napomíname, ako sa vždy v láske rozchádzame. A teda že si vieme povedať veci! Ale...
...neopúšťame lásku! Toto je kľúč k pochopeniu toho, kto opúšťa naše zhromaždenia! Neopúšťajte lásku, ktorá je medzi nami! Nenechajte sa voviesť do zákonníctva, nenechajte sa opäť zviazať nariadeniami a prikázaniami ľudí!
Láska, ktorú Pán chce, aby bola medzi nami, je tak bezpodmienečná, až si ju mnohí mýlia s toleranciou. Milosť a sloboda, ktorú dáva, vyznieva pre mnohých ako anarchia.
To sú tí, ktorí nepoznali cestu pokoja a nerozumejú tomu, že Duch Boží vládne cirkvi skrze milosť a lásku, ale berú vládu do svojich rúk a organizujú to po svojom.
Viete aká má byť veľká láska medzi nami? Máme klásť život za súrodencov, máme niesť bremená slabších, máme brať druhých za hodnejších od seba.
Ak by som chcel nájsť vo fyzickom svete približnú lásku, niečo, čo sa tomu, ako to má medzi kresťanmi vyzerať, približuje a podobá, tak ma napadá jediný príklad - vojaci spojeneckých vojsk počas 2. svetovej vojny. Preto ma druhá svetová tak berie.
Druh po boku druha, ani sa len nezahráva s myšlienkou, že by ho vydal nepriateľovi, ale položí za druha život. Ak príde o druha v boji, vie, že sám bude oslabený. V čase medzi bojmi si vyznávajú tajné bolesti sŕdc a stávajú sa viac ako bratmi. Bratia na život a na smrť.
Podobá sa toto láske kresťanov v cirkvi? NIE! Podľa toho, čo vidím v cirkvi dnes, tak cirkev sa tejto láske vojakov ani len zďaleka nepriblížila!!! Aké hrozné! Aké smutné!
Brat brata súdi skôr ako seba. Keď nesúhlasí s niečím, čo robí, ľahšie mu je napomenúť ho, než ho milovať takého aký je. Nevie spraviť aj jedno aj druhé. Ale vojak v boji, aj keď nesúhlasí s názormi druha, neprestane stáť po jeho boku. Ako ľahko sa zriekame lásky medzi nami! Ako rýchlo si obhajujeme to, že keď ho vydáme zlému, že to je láska. Nejdeme až tam, že položíme svoj život za neho. No pekne, a on položil za mňa? - sa pýtame.
Vlastná čistota nám je viac ako dotknúť sa malomocného. Vlastná spravodlivosť je nám viac ako spoločenstvo s hriešnikmi.
Veľmi radi máme verš “s takými ani len nesedávajte”, ale nechceme vidieť, že X-krát viac je v Písme o tom, ako máme milovať všetkých láskou dokonalou v skutku a slúžiť slabým. Veľmi radi seba vidíme za silnejších vo viere, a to nás napĺňa pocitom kvalifikácie napomínať iných.
A keď sme pri tých vojakoch, určite už niekoho z vás napadla otázka velenia. Správne, starší.
Cirkev, ako ju ja vidím v Pánovom srdci, má starších, ktorí si často ani neuvedomujú, že staršími sú, ani sa za nich nepokladajú. Starší vo viere je ten, kto je zrelší. Nie ten, kto je viac rokov kresťanom, nie ten, kto má viac biblických univerzít, nie ten, kto stojí v čele zboru. V dnešnej v cirkvi všeobecne stoja v čele mnohé deti. Ješitné a pyšné.
Staršieho v cirkvi nestavia cirkev. Robí to Duch Svätý. On povoláva, On dáva rast, On otvára službu. Cirkvi majú byť takíto starší iba predstavení, ako keď sa zoznamujete s niekým, koho ste dovtedy nepoznali.
To je ten akt, ktorý Pavol povedal Timotejovi, že má urobiť. Timotej nemal zbudovať starších a vybrať, ktorí kresťania budú starší, ale mal ROZSÚDIŤ a označiť tých, ktorí nimi sú, podľa svedectva Ducha Svätého a ovocia ich života. Na tých mal zložiť ruky, a tak ich predstaviť cirkvi. A presne o tejto veci mu hovorí - neskladaj na nikoho ruky unáhlene, aby si nemal podiel na jeho hriechoch (ktoré by tento nezrelý vykonal na pozícii správcu zboru). Uvedomujete si, že na hriechoch mnohých autorít cirkvi, má podiel mnoho tých, ktorí ich tam postavili?
Každý takto predstavený starší je biskup. To vlastne slovo biskup aj znamená. Starší vo viere, biskup, šafár cirkvi - to sú všetko synonymá.
A najdrzejšou pravdou pre dnešných arogantných vodcov je, že starším vo viere sa má stať každý kresťan. Byť starším vo viere nie je synonymum toho, že je učiteľ, pastier, evanjelista, prorok alebo apoštol. Vôbec nemusí byť povolaný do žiadnej z týchto služobností. Je ale starší vo viere a vie pomôcť mladým prichádzať bližšie k Pánovi a učí ich rozoznávať Jeho hlas.
Potom sú tu diakoni - mládenci, ktorí už slúžia, ale nevedia ešte slúžiť iným natoľko, aby v tom boli s Pánom samostatní, ešte to nie sú celkom vypálené nádoby, spravovať sa ešte učia.
Palino tiež vystríhal Timka, aby si dal pozor a nepredstavil cirkvi mladých vo viere, pretože môžu padnúť do satanovej pasce. Akej pasce? Pasce pýchy!
Práve takíto veľmi ľahko začnú viesť cirkev cestou zákona, príkazov a zotročovania, pretože sami nedokážu slúžiť a umývať nohy, takže to nedokážu ani príkladom naučiť iných. A tak, kvôli snahe udržať poriadok, začnú namiesto slúženia panovať a vládnuť. A aby si upevnili postavenie (aby bol poriadok podľa ich predstáv), svoje postavenie začnú obhajovať ako nezmeniteľné a nedotknuteľné. A ľudia ich tak začnú brať, lebo prijali to učenie.
My, ľudia, sme takí. Hľadáme svätých, ktorých budeme môcť uctievať. Chceme vidieť koho uctievame, chceme si vytvoriť to zlaté teľa. Tak si robíme prostredníkov Prostredníka.
A tak opúšťame lásku, hlavný bod našich stretnutí, a nahrádzame ju poslušnosťou tomu, čo autority vytvorili. Autority sa stávajú nenapomenuteľnými, inak je to označené za neposlušnosť Bohu. Vzbura.
Celý kľúč k tomu, aby sme porozumeli tomu, ako má cirkev spolu žiť, je, že musíme úplne odložiť nabok to, ako ju poznáte dnes. Zabudnite na formu zborov, akú poznáte. Zahoďte to. To je hriech našich otcov, ktorí dovolili rozsekať cirkev na jednotlivé fragmenty. Prestaňte chodiť v hriechoch svojich otcov. Vzdajte sa tých predstáv, ktoré vám vyformovali ľudia, ktorí idú v zabehaných chodníkoch.
Keď stavbári postavili dom podľa vlastných predstáv a príde architekt, vezme do ruky projekt a vynadá im, čo to postavili za búdu, žiadne prerábky nebudú, zabudnite. Nedá sa všetko prestavať a dobudovať. Natiahneme len ďalšie steny a tie, ktoré sú navyše necháme? Viete, čo sa stane?
Správne, najskôr sa to všetko zvalí na zem. A potom sa začne od znova.
Toľkí služobníci chcú dnes reformovať cirkev, ale stále nie sú ochotní začať búrať. Chcú len prestavať to, čo postavil niekto podľa cudzieho plánu. Viete akého?
Cirkev dnes je postavená na plánoch náboženstva, je eminentná potreba mať klér a laikov, je nutné mať oddelených od seba autority a podriadených poslušných, pretože toto jedno reformátori neodstránili, keď sa od RKC začali navracať k pravdám Ducha Božieho.
Prestaňte chodiť v hriechoch svojich otcov! Základom Božej cirkvi nie je zbor, ale skupinka, stretnutia po domoch. Tam sa budujú starší, tam má každý priestor slúžiť tým, čo má. Tam je to intímne a Pán môže rezať do naozajstných hĺbok v srdciach. Tam sa učíme napomínaniu aj odpúšťaniu.
A keď uvidíte toto, pochopíte, že je možné, ba priam úžasne jednoduché, že v meste môže existovať naozaj jeden jediný miestny zbor, ako to vidíme v Písme. Jeden zbor v meste, ktorý sa stretáva na mnohých skupinkách, ľudia sa zúčastňujú viacerých skupiniek, formujú sa charaktery a aj jedno spoločné učenie.
Pretože keď neopustíme lásku z nášho stredu, naplnia sa slová Písma “ak aj zmýšľate v niečom inak, Pán vám zjaví”, pretože Boh je živý a On sám bude ľudí ochotného a otvoreného srdca vyučovať pravde.
Cirkev, prestaň chodiť v hriechoch svojich otcov, prestaň byť tvrdej šije. Pre meno nášho Pána Ježiša Krista, ťa prosím, daj si povedať, súď sa sama, aby ťa nemusel súdiť Pán. Prijdi k rozumu, ušetri si bolestnú výchovu.
A keď píšem toto, je mi jasné, čo to pre niektorých vodcov znamená. Že by ste sa totiž museli vzdať svojich platených miest fulltimerov, zahodiť svoje názvy denominácii a prijali, že sa budete volať jediným menom, menom nášho Pána.
Ale keď to odmietnete urobiť dobrovoľne, hovorím vám, že budete o to žobrať (Iz 4.1).
×
Napíš autorovi chceš niečo doplniť, alebo povzbudiť?
Páčil sa ti článok? Máš k nemu nejaké otázky, či pripomienky?
Napíš autorovi
O autorovi
Rado Naniaš
Tesárske MlyňanyPíše od 11. októbra 2009
Postrehy k článku