Dlha cesta Rado Naniaš
Najdlhšia cesta v živote ma necelý meter. Je to cesta medzi rozumom a srdcom. Mnoho vecí vieme, ale málo z nich sa nás naozaj dotýka tak mocne, aby to malo vplyv na náš život.
Bol som vychovavaný v materialistickom presvedčení v rodine stredoškolského profesora. Mal som 14 a vážne zdravotné problémy. Ležal som v nemocnici, sám v izbe. V jednu noc som prežil zážitok, ktorý mnohí nazývajú klinická smrť, ale keďže pri mne nebol nikto a nikto nevie lekársky potvrdiť, či som bol mŕtvy alebo nie, tak si to len myslím... dôležité pre mňa je to, čo som zažil... zrazu som videl svoje telo zhora, ako ležím na posteli, a začal som stúpať hore... potom prestrih, a po ceste (možno tunelom), na ktorú si dnes už matne spomínam, som nejak vnímal okolo seba prázdnotu a tmu a kdesi vpredu svetlo... z toho svetla prichádzalo čosi ako hmla plná svetla, ktorá keď rozprávala, krásne vibrovala. Jej hlas bol úžasný a mocný, upokojoval. Počul som len niekoľko slov, ktoré mi ale pripadali plné porozumenia a lásky... počul som: "tvoj čas ešte neprišiel, ty sa musíš ešte vrátiť."... a razom som sa zobudil v tele, v nemocničnej izbe. V izbe bola so mnou jedna lekárka, ktorá mi hovorí: niekto ťa hľadá... a cez okno som začul volanie mojej mamy a bratov, ktorí ma prišli pozrieť, ale keďže bolo desať hodín večer, prišli len pod okno.
Netuším presne, čo bol sen, čo videnie a čo realita z toho zážitku, ten mal však na môj nasledovný život radikálny vplyv. Pochopil som totiž, že život smrťou nekončí, že existuje ešte iný svet. Krátko na to som začal s duchovným svetom experimentovať. Keďže som už v tej dobe niekoľko rokov cvičil judo a neskôr aj iné bojové umenia (aikido, kobudo a wu-shu), začal som hľadať pravdu vo východných náboženstvách, ktoré mi boli najbližšie. Moja cesta nabrala smer hľadania poznania, čo je známe pod pojmom gnosticizmus alebo New Age. Neskôr, na vysokej škole som s priateľom trávil dlhé hodiny, ba celé noci debatami o špirálach časopriestoru a inými filozofickými dišputami. Medzičasom som 'v sebe' objavil schopnosť zhypnotizovať ľudí a rukami som vedel odoberaľ ľuďom bolesť.
Tak veľmi ma to ohromilo, že som spravil jeden pokus. Už som veril, že duchovný svet existuje a sám neviem prečo, veril som aj tomu, že existuje Boh. To bolo ale všetko, nehľadal som Ho a nepotreboval som Ho. Veď som vedel všetko sám pochopiť, nájsť, objaviť. Moje poznanie rástlo závratnou rýchlosťou. V jednej meditácii na posteli sa mi stalo, že som sa začal vznášať... aha, takže levitácia funguje, povedal som si. Inokedy som zasa v meditácii prežil prierez všetkých mojich predošlých životov, v jednom som bol indiánsky šaman, v druhom stredoveký rytier a podobne...
Ale späť k tomu pokusu... keď som zistil, že mám moc nad zdravím a vedomím iných, vzal som do ruky zápalkovú škatuľku s troma zápalkami vo vnútri a povedal som nahlas v prítomnosti jednej mojej kamarátky, ktorá bola neskôr z výsledku rovnako šokovaná ako ja... povedal som: Bože, ak si, daj, nech sú tieto zápalky uložené nejak nepravdepodobne... a zatrepal som škatuľkou... otvoriac ju, videli sme ich skrížené do hviezdy, pretínali sa v jednom bode. Krátkym pohybom škatuľkou sa obrazec rozpadol... potom som povedal: Bože, ak si ma chceš používať, daj mi ešte nejaké znamenie cez tie zápalky... a po zatrepaní a otvorení škatuľky sme ostali zhrození, keď sme videli zápalky znova skrížené...
Lenže ja som sa domnieval, že Boh si ma chce používať v tom, v čom som tak vášnivo napredoval. Vďaka Bohu, ako sa neskôr ukázalo, mýlil som sa. No ešte dlho som uzdravoval priateľov, neskôr som svojej priateľke (budúcej manželke) odoberal menštruačné bolesti, kedykoľvek sa mi zachcelo. Narodili si nám dvaja krásni synovia, kúpil som si vlastný byt a zahraničné auto... bol som so svojím životom spokojný. Svoje poznatky o duchovných veciach som rozdával priehrštím, kde som mohol, dokonca som si začal kdesi v hĺbke srdca myslieť, že ja som znovavtelený Ježiš. Tak som našiel stranku forum.sk, kde som sa zaregistroval ako 'inri' a začal som tam znovuzrodených kresťanov zavracať mojimi argumentami.
Bolo tam viacej takých ako ja a lichotili sme si navzájom, ako tých dogmatikov bijeme... aby som bol silnejší v argumentácii, začal som čítať Bibliu. Voľakedy dávno, keď som ešte len chodil so ženou, som sa kresťanstvu okrajovo venoval, a to kvôli tomu, aby som ju presvedčil, že aj keď nie som taký oduševnelý katolík ako ona, moja viera v Boha je, že Boh je láska, tak nám dal slobodu žiť ako chceme. A navyše som pokrstený a kvôli svadbe s ňou som si vybavil aj prijímanie.
Takže, keď som začal Bibliu študovať vážnejšie, úplne pochopiteľne som si začal všetko z nej vykladať tak, ako to malo zapadať do môjho učenia. Zaujímavosťou je, že každý takýto new-age veriaci je presvedčený, že Biblia bola prepisovaná a že originály sú schované vo Vatikáne a podobne... nikto mi to nikdy nepovedal, a predsa som tomu veril a mnohí ďaľší tiež... teda nikto z ľudí. Dnes už viem, odkiať vietor fúka...
Raz som tak kráčal po ulici do práce a videl na zastávke autobusu vylepený plagátik s pozvánkou na koncert, na ktorom stálo: spoznaj Ježiša, pravého Boha! Tak sa vo mne vzbúrila žlč, že až... ako môžu byť takí zabednení, veď Ježiš je iba Boží Syn! (a koniec-koncov, keby vedeli, že som to ja!) Postavili si na piedestál Jeho samého, namiesto toho, aby porozumeli tomu, že On im ukazál cestu ako žiť... a nič viac (ako som si vtedy myslel).
Ale tým vytrvalým čítaním o Ježišovi som sa dostal aj k iným kresťanským materiálom, až napokon vo mne zaznela veľmi mocne jedna vec: "Boh je Pánom môjho života. Môj život nepatrí mne, bol mi len požičaný a ja ho raz budem musieť vrátiť. Veď keď sa On rozhodne, že to bude hneď teraz a zoberie svojho Ducha, padnem na zem mŕtvy v okamihu."... a toto mi zobralo všetku silu bojovať... odrazu som sa Ho začal pýtať: "tak mi ukáž, ako vidiš môj život Ty" a On mi začal ukazovať význam slova SAMOSPRAVODLIVÝ... slovu pýcha by som totiž nerozumel. Samospravodlivý je brutálne výstižné... ako som sa vždy dokazoval, že mám pravdu v každej debate, ako som musel mať navrch v každej polemike, ako som kvôli tomu menil názor, keď som videl, že môj pôvodný bol nesprávny a veď ja som vlastne od začiatku hovoril ten druhý... atď, atď.... dva mesiace deň za dňom ku mne večer prišiel a premietol mi všetky moje slová z toho dna... lenže ma postavil pred ne, ako by som ich hovoril sám sebe... a ja som každý večer končil v slzách... celé dva mesiace mi ukazoval moje srdce ako hlbokú priepasť, na ktorej dno nedovidieť, hlbočiznú a tmavú, až sa človek bál čo i len podísť na kraj tej jamy, aby tam náhodou nespadol... a z tej tmy a hlbiny vychádzal neskutočný smrad... to bolo moje srdce.
Zrazu som už nemal problém s tým, že Ježiš je Boh a Pán. Už som chcel len jediné... nasledovať Ho, tak ako On chce, nech ma zmení. To som ale ešte nevedel, že On túži po tej ceste ísť so mnou, že túži, aby som Ho osobne spoznal. To ma ani len nenapadlo, že je to mozné.
V jeden deň som čítal manželke z jednej knihy aký význam mala Ježišova obeť na kríži, ako tam odzbrojil satana a polámal všetko, čím nás diabol sužuje. Bol to dlhší odsek a ja som to čítal vo veľkej záplave sĺz... veľmi sa ma to dotklo.
Už som čítal Bibliu nie preto, aby som zavracal iných, ale aby som našiel, čo odo mňa chce Boh. Medzitým som sa nakontaktoval na jeden manželský pár z mojej práce, o ktorých som vedel, že o Ježišovi hovoria, kade chodia a povedal im, že chcem byť pokrstený. Kdesi vo vnútri som vedel, že krst je nejaká hranica. A už aj to som vedel, že to zafŕkanie ma, keď som bol neveriace mimino, krst nebol.
Bol som na jednom ich stretnutí ale nič moc som z toho nerozumel. Ale vedel som, že oni vedia, ako Ježiša nasledovat. To jediné som vedel. Bolo mi divné, že keď sa modlili, nemali ani zopnuté ruky, ani neklačali, naopak, ruky dvíhali a spievali presne tak, ako som vždy túžil zažiť, keď som to videl v amerických filmoch... ake štavnaté a živé to bolo, keď spievali tie černošské chvaály. Tam som požiadal toho môjho známeho, že sa chcem dať pokrstiť. Dosť razantne ma odbil, ale prisľubil mi, že sa o tom ešte pobavíme... a na konci zhromaždenia ma pozvali na jednu skupinku do jedného bytu, ktorá sa konala o niekoľko dní neskôr.
Ako som tak bol na tom stretnutí, kde ma pozvali, u niekoho z nich doma, vypytovali sa ma na moju vieru... tak som im hovoril ako hľadám, čo odo mňa chce Boh a že chcem ísť za Ním a žiť tak, ako On chce a že dnes som si otvoril Bibliu (mal som vtedy ešte len obrázkovú) a tam bol na celú dvojstránku obrázok ako Mojžiš prevádza Židov cez Červené more (lebo veľakrát mi Boh hovoril cez Písmo tak, že kde som ho otvoril, tam mi dal niečo uvidieť), ale že som tomu nerozumel (dnes viem, že to je predobraz krstu vodou), tak som si otvoril Písmo druhýkrat a čítal o tom, ako zvedovia doniesli zo zasľúbenej zeme ovocie nevídaných rozmerov a chutí (to som nevedel ako pravdivo sa to malo behom niekoľkých minút naplniť). Všetci sa len zasmiali a spýtali sa, či sa môžu za mňa pomodliť. Ja reku, že jasné!
Postavili si ma do stredu, čo som vôbec nechápal a položili na mňa ruky... začali za mňa prosiť, všetci pritom rozprávali aj tými nezrozumiteľnými jazykmi, ktoré som počul už predtým v ich zhromaždení, ale povedal som si: ak mi to nepomôže, ublížiť mi to nemôže, Ježiš vie, že chcem ísť za Ním, veď niečo urobí... a urobil. Odrazu som cítil akoby ma niekto hladil po celom tele naraz, začalo ma to prenikať ako keď preniká mráz až do kostí, ale toto nemrazilo, bolo to príjemné, bolo to akoby - bez preháňania - cítil som sa ako v plodovej vode svojej matky... veľmi sa to dotýkalo mojich citov. Odrazu som sa začal celý chvieť a mykať, ale bolo to fajn, tak som sa nebránil. Vedel som, že akonáhle by som povedal "DOSŤ, nechcem to", prestalo by to... nijak mi to nebralo slobodnú vôľu, nijak sa to nevnucovalo... tak som sa nebránil. Spadol som až na zem, ale nijak som sa neudrel. A stále ma to napĺňalo a napĺňalo a napĺňalo... a oni sa bez prestania modlili... bolo mi tak úžasne, že som začal vrnieť ako keď pradie mačka... cítil som ako som zvnútra celý horúci, akoby ma naplnil do poslednej bunky nejaký horúci olej... a cítil som sa strašne čistý. Vedel som, že Boh mi odpustil a prijal ma. To niečo, ten olej, to bol Duch Svätý...
V tej chvíli sa moje vrnenie začalo meniť na slová.. na zvláštne slová... presne na také nezrozumiteľne jazyky, akými rozprávali oni... a spôsobovalo mi obrovskú radosť vypúštať to z úst... áno, áno! To bolo úžasné... a v tej chvíli kdesi zvysoka nado mnou - a predsa tak blízko, akoby vo mne - zaznel majestátny hlas, ale na moje prekvapenie plný smiechu: "TU MÁŠ! DVANÁSŤ ROKOV SI SI TO U MŇA ODKLADAL!" a ja so vedel, že to hovorí Ježiš a že hovorí o tej noci v nemocnici spred 12-tich rokov. Bol som nesmierne prekvapený, že Ježiša môžem počuť! A že On sa rád smeje! Nevedel som, že Boh má zmysel pre humor...
Potom ktosi začal hrať na gitare a spievať pieseň s tak nádhernými slovami "vyvyšujem Teba Pane, nad svojím životom"... nikdy som nepočul tak krásnu pieseň... potom sme sa modlili jeden za druhého a ja som - opäť prekvapený - skladajúc ruky na iných, vedel, čo im hovoriť... a hovoril som o ich konkrétnych veciach, čo prežívajú v živote... a všetci žasli, že som dostal aj dar známosti... reku, čo je to?
Keď sme sa domodlili, priviedli ma do kúpeľne, kde už čakala na mňa plná vaňa... a pokrstili ma tak, ako sa krstiť má.... ponorením.
Nuž a odvtedy patrím Pánovi Ježišovi, môjmu majestátnemu Kráľovi, ktorý ma premáha svojou láskou, môjmu nádhernému Spasiteľovi, ktorý ma zachránil.
Snáď by som ešte dodal, že neskôr mi ukázal, aké mocné pôsobenie démonov bolo v mojom živote predtým a že len Jeho milosť ma držala od toho, aby sa nejaký z nich do mňa nenasťahoval. Uvidel som, že to bolo lživé démonické zjavenie o mojich "minulých" životoch, pretože žiadne neexistovali, ako aj to, že pri levitácii ma držali démoni vo vzduchu. Dostalo sa mi milosti, že som bol účastný mocného vyučovania o okultizme skrze jedného požehnaného brata a ja som veľmi dobre vedel, o čom rozpráva.
Keď som prišiel vtedy z môjho krstu (a krstu Duchom Svätým) domov, manželka ihneď videla, že som iný. Cítila, že sa so mnou niečo stalo a že to niečo je veľmi dobré. Celé tie dva mesiace môjho pokánia ju dostali do hroznej depresie a hľadala odpovede popri mne. Štyri mesiace u nás vtedy bývala aj jej priateľka, ktorá mala v našom meste dočasnú prácu. Dva dni po mojom obrátení prišiel u mňa doma Duch Pánov v takej moci, že som len fúkal na tie dve (manželku a kamošku) a oni nevládali stáť na nohách. Obe prijali Pána a pokrstil som ich, čím som vtedy spravil mierny rozruch v zhromaždení (Šimon horlivec :).
Všetci traja dodnes milujeme Pána, a aj keď sa v našom živote objavujú aj prehry, On nás vždy milostivo stavia na nohy a obnovuje. Stalo sa to pred viac ako desať rokmi... odvtedy sme zažili veľmi veľa, ale to myslím, že každý z tých, čo sme Pánovi.
Ale prichádzajú nové dni, kedy všetci zažijeme oveľa viac...
P.S. Biblia hovori: Rim 3.23-24 Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi,
a: Zj 3.20 Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.
tiež hovorí, že nie každý, kto hovorí "Pane! Pane!" Ježišovi, Mu skutočne aj patrí... státisíce ľudí hovoria, že veria v Boha, teda, že Boh je alebo dokonca, že Ježiš zomrel za nás. Málokto však naozaj vie, že Ježiš zomrel za neho osobne.
Gal 2.19-21 Lebo ja som skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. Spolu s Kristom som ukrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa. Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel.
