Šťuka, ktorá hrýzla aj po 6tich rokoch
17. december 2011 - 14:50 | 
selah
V r. 2005 som vyhral v rybárskom klube, ktorý sme si založili rybári z nášho podniku, každoročnú súťaž úlovkov, v kategórii dravcov s krásnou 102 cm dlhou a 11.5 kg ťažkou sťukou. Dostal som ocenenie, pohár a nejakú užitočnú rybársku drobnosť.
Toto sa stalo v čase, keď som už bol na ceste do hlbín svojich skrytých neprávostí, ktoré vo mne driemali a Boh sa rozhodol, že potrebujem byť tomu vydaný, podobne ako márnotratný syn. Moje svedomie som potláčal, aby som si vyberal, čo je pre mňa schodnejšia cesta, prijateľnejšia a príjemnejšia. Kde viac získam.
A tak som oklamal, že som tú šťuku chytil vo vodách Slovenského rybárskeho zväzu, ako sme si stanovili v pravidlách klubu. Nechytil. Bola chytená v nemenovanej vode, ktorá nepatrila k lovným (ani k chovným) vodám. Ospravedlňoval som si to, že sa chcem podeliť o radosť s priateľmi. Samozrejme, že som sa chcel vytiahnuť.
6 rokov. Šesť dlhých rokov mi svietila a hrýzla táto vec vo svedomí, a spolu s ňou ešte niekoľko iných. Na napravenie niektorých som nemal možnosť a na napravenie iných zase odvahu. Približne pred rokom mi však Pán Ježiš začal otvárať cestu k tomu, aby som mohol urobiť pokánie vo všetkých veciach a mal možnosť ponúknuť nápravu.
Jednou z vecí bolo okradnutie môjho priateľa. Áno, ja kresťan, znovuzrodený kresťan, som okradol priateľa. Myslel som si, že nič nezbadá. Ale Kristus vo mne to videl a ja som s tým nedokázal žiť.
Veľmi málo ľudí mi verí, že rozumiem tým, ktorí sú úplne na dne. Je mi jasné, že každý taký si hovorí: nie, nerozumieš, to moje trápenie je ťažšie. Nebudem nikoho ťahať za nohu, nemusí mi nikto veriť, už som zložil všetky presviedčacie a vysvetľovacie snahy. Nie, naozaj mi nemusíte veriť.
Ja to píšem pre tých, ktorí chcú veriť, ktorí hľadajú nádej a chcem im ukázať na Krista Ježiša. Pretože keď som bol na dne, keď sa mi kompletne rozpadol život vo všetkých oblastiach, v pracovnej, zdravotnej, duševnej i rodinnej, keď som sám zradil všetko, čomu som veril a čo mi bolo v živote drahé a moje žiadosti ma vláčili po špine za uši ako handru, a ja som vedel, že si za to môžem sám, vtedy sa ku mne sklonil Pán Ježiš s novou nádejou a naplnil moje srdce novou vierou. A spýtal sa ma: Vstaň a poď za mnou, nehľaď na to, že ešte máš nejaké veci v neporiadku, to spravíme cestou. Chceš?
A ja som chcel, odvtedy som sa neohliadol späť a nesnažil som sa vyriešiť tie staré veci, vedel som, že On sám mi riešenie prichystal v budúcnosti. Odmietol som hľadieť na seba.
A tak mi dal možnosť ako som mohol získať adresu toho priateľa, ktorého som okradol. Napísal som mu list, v ktorom som ho prosil o odpustenie a ukradnuté veci som mu spolu s listom poslal naspäť. Neviem, či mi odpustil, neodpísal. Modlím sa za neho, aby mal slobodné srdce od trápenia, ktorým som ho zavalil. Môj hriech. Och, Bože, čo som to za človeka. Aj som mu to napísal - kvôli pár veciam som zradil priateľa, pošliapal som vzácny vzťah. Nech mi je Boh milostivý. 4 roky som to nosil v sebe, kým mi Pán dal možnosť aspoň to vyznať. Pane Ježišu, prosím Ťa, zmiluj sa na tým priateľom, osloboď ho z pút horkosti, ktoré som mu ja navliekol. Daj mu slobodu a spásu, prosím.
A 6 rokov tá šťuka. Pán to urobil zaujímavo. Erik mi dal O2 kartu, aby sme mohli spolu volať lacnejšie, tak som si ju vložil do môjho starého mobilu, ktorý už mala Sára na hranie. Pôvodne som si ju chcel dať do iného, ale ten je zamknutý na T sieť, takže som Sáre musel ten vziať. No a v ňom som našiel číslo na Stana, jedného priateľa z toho rybárskeho klubu.
Lenže to ma napadlo až pred niekoľkými dňami, keď som sedel v autobuse do Martina, keď som prijal pozvanie úžasných súrodencov v Kristu, ktorých som ešte dovtedy osobne nepoznal. V Martine som s nimi prežil prekrásny a požehnaný čas, o tom, čo tam bolo, možno neskôr... a možno vôbec. Uvidíme.
Takže cestou tam, som napísal Stanovi SMSku, že by som sa s ním rád stretol, že potrebujem radu a možno aj pomoc s niečím, čo potrebujem vyriešiť. Nádherné potvrdenie som dostal od Pána, keď vo štvrtok milovaný braček Csongor rozprával o tom, ako pred rokmi nezaplatil sklenárovi jednu malú tabuľku skla a po rokoch išiel za sklenárom.
No a včera, keď som zaniesol do Kozároviec Aninku a Sáru na vlak do Košíc (babská jazda), tak som mu volal, dohodli sme sa, že si zájdeme na kafíčko ešte v ten večer.
Porozprávali sme sa o všetko možnom, čo sme pozažívali odkedy sme sa dlhých 6 rokov nevideli, a ja som mu z milosti Božej mohol všetko povedať. Ako mi je ľúto, že som oklamal priateľov, ako som si prihral nečisté body, a tak ďalej. Žiaľ, klub už neexistuje, a dokonca už dosť rokov nie, čo ma dosť zaskočilo. Čo teraz urobím, ako to nahradím?
Stano však pokojne prehlásil: Takže teba táto šťučka trápi až doteraz? No pozri, dovolím si povedať, že hovorím za všetkých, ktorí mali naozaj pre klub srdce, a tí, ktorí nemali, tí nech ťa nezaujímajú. Tá stará partia sa stále stretáva a ja viem, že môžem hovoriť za všetkých týchto. Už sa tým netráp, máš to odpustené.
Skoro mi zuby vypadli, keď použil biblický slovník. Odpustené!
Viem, že im o tom povie, a ja sa veľmi teším, že mi Boh dal milosť obnoviť s týmito priateľmi vzťah a dúfam, že sa s nimi budem môcť opäť stretnúť. Číslo už predsa mám, tak niekam spolu vyrazíme.
Ale nesmierne sa teším tomu, že som mu mohol povedať naozaj všetko. Myslím tým evanjelium. Rozprával som mu o tom, že som spoznal Božiu lásku, ktorá ma zlomila a ja sa vždy po po páde túžim vrátiť k Tomu, ktorý ma miluje, aj keď som nehodný a zlý, Toho, ktorý ma miloval už vtedy, keď som Ho nenávidel a išiel za mňa na kríž.
A teším sa, že Stano počúval. A nielen ušami. Radujem sa, že Božie slovo našlo v jeho srdci smäd a bude pracovať. Otecko, prosím Ťa, aby si aj jemu zjavil svoju lásku, aby bol zachránený.
A ja sa teším, že Boh ma odvtedy, ako ma vytiahol z údolia smrti, vedie cestou, na ktorej sa len zmenšujem. Úprimne mi je ľúto, keď ma niekto z vás vidí ako väčšieho, ak ma chcete brať za hodnejšieho, tak len tak, že som ten, kto potrebuje viac milosti.
Radujem sa, že znám v sebe Toho, ktorý sa ma potom, ako som uveril (v tej dobe som pracoval ako technik výpočtovej techniky) a počúval chvály cez počítač, spýtal: na čom to počúvaš piesne na moju slávu, syn môj? Je aj ten počítač na môju chválu?
A ja som ho vzal naspäť do práce, položil vedúcemu na stôl a vyznal som mu: Odpusť, vedúci. Toto sú kompomenty, ktoré som postupne ukradol a doma som si zložil počítač. Tu je, daj ho do obehu, keď treba, a ked uznáš za vhodné, prijmem aj výpoveď.
Nedal mi ju. A ja sa radujem, že takto môj Pán vo mne jedná stále. On je hoden chvály slávy. Ja nie. Iba On.
Píšem tento článok z niekoľkých dôvodov.
Jednak sa radujem obrovskou radosťou, že Boh koná v mojom živote obrovské veci a ja som sa zamiloval do Pána oveľa oveľa viac, ako som bol; jednak, že mi dal do života súrodencov, o ktorých som ani len netušil, že sme si tak blízki a že zmýšľame tak rovnako;
a jednak preto, že som sa v tento čas vydal hľadať Pána, takže tu na stránke nebudem minimálne do konca roka vôbec pôsobiť, ani povoľovať komentáre, jednoducho to tu neotváram, ani maily nie. Proste pôst.
A jedna z vecí, prečo som sa tak rozhodol, je aj skutočnosť, že sa na druhej strane dejú aj isté bolestivé veci, nejaké nedorozumenia, ktoré mi Pán ukázal, že ich nemám vôbec riešiť ani vysvetľovať, On to urobí sám. Tak sa idem modliť aj za to.
Aby ste si nemysleli, že nechcem budovať vzťahy alebo niečo podobné, práve naopak, práve to idem robiť. Lebo ja verím, že to sa dá jedine na kolenách v komôrke.
A potom, keď odtiaľ človek vstane a príde k bratovi, všetko je kusisko inak.
Viete, ja často chybujem. A zvykol som si aj na to už, že keď urobím jednu chybu, tak všetko, čo som v danom kontexte spravil, ľudia berú za chybu. Lenže ja takto veci neberiem, mňa Pán učí rozsudzovať konkrétnosti.
To píšem preto, aby ste rozumeli, prečo som ten článok Vojna a sláva sem dával. Je uverejnený kvôli nahnevaným reakciám niektorých kresťanov na článok Lebo už je čas, aby sa začal súd od domu Božieho, ktorý som napísal a ja som si uvedomil, že aj niekto iný vidí veci tak ako ja. Rick napísal Vojnu a slávu pred mnohými rokmi, v dobe, keď nechodil v bludoch, v ktorých chodí dnes. Roszudzujte veci, nie autora. Zároveň tomu, o čom sa tam píše, neprikladám väčší význam ako snu alebo videniu ktoréhokoľvek iného človeka.
Ale po dňoch, ktoré som práve prežil, viem, že mi Pán Ježiš dal do života ďalšieho úžasného brata (nemyslím Ricka), ktorý vidí prakticky všetky veci tak, ako ich vnímam ja. A moje srdce horí vďaka Pánovej vrúcnej láske. Odpustite mi, nebudem sa vám teda nejakú dobu venovať, som zamilovaný, a nebudem tráviť veľa času na internete.
Dajako viac a viac ľudí osobne je tu okolo...
Ooozaj, ešte mám lyžičku z Kašovej lehôtky, čo sme zabudli v horčici a omylom doniesli domov. Musím ju hodiť do auta, dakedy keď pôjdem cestou, zanesiem...
Verzia pre tlač
Odoslať priateľovi
Tagy:Komentáre
17. december 2011 - 16:14
#1
Radko, ďakujem za tento úprimný článok a hlavne svedectvo na slávu Božiu...Nech si ťa Pán vedie, a som šťastná, že prežívaš dobré veci, nové veci, a Pán ťa vedie..
Lyžičku nahlásim Rudkovi, a on sa vyjadrí. Fandím ti, aj že nebudeš na pc, ale s ľuďmi osobne. A dúfam, že sa stavíš aj u nás aj keď boli veci ťažšie a nepohodli sme sa. Možno sa v mnohom ani nepohodneme, ale to nás predsa nemá rozdeľovať. Boh Ti žehnaj brat.
18. december 2011 - 9:14
#2
Presne toto sa teraz deje v mojom živote. Pán mi sám postupne pripomína veci, ktoré si dať treba do poriadku.
18. december 2011 - 13:29
#3
Je dobré a Boží, když člověk dá přednost Jemu před sebou. Z nějakých článků, svědectví přímo dýchá i to, že jestliže člověk skutečně nemiluje Ježíše Krista, nikdy nemůže opravdově milovat druhého, své blízké... Těším se, až dá Rado o sobě zas vědět, jak ho Pán a kam vede. Tak se Pane modlím za tohoto bratra a jeho rodinu, aby jsi jim dal to, co potřebují. Děkuji Ti Bože, že si nás používáš ke své slávě, že se máme možnost takto povzbuzovat a vést se vzájemně k Pravdě, děkuji Ti za odvahu bratrů a sester, kteří tu otevřeně svědčí.
1.Jan 3: 18Nemilujme pouhými slovy, drazí, ale opravdovými skutky.
19Takto poznáme, že patříme pravdě, a ujistíme své srdce před ním. 20Kdyby nás odsuzovalo naše vlastní srdce, co teprve Bůh, který je větší než naše srdce a ví všechno! 21Milovaní, jestliže nás srdce neodsuzuje, máme k Bohu smělou důvěru 22a přijímáme od něj vše, oč prosíme, neboť dodržujeme jeho přikázání a děláme, co se mu líbí.
23A to je to jeho přikázání: abychom věřili jménu jeho Syna Ježíše Krista a milovali jedni druhé, jak nám přikázal. 24Kdo dodržuje jeho přikázání, zůstává v něm a on zas v něm. A jak můžeme vědět, že v nás zůstává? Podle Ducha, kterého nám dal.
Poslať nový komentár
Na krestan.sk prebieha údržba. Počas údržby nie je možné pridávať ani editovať žiadny obsah (komentáre či príspevky v blogoch a vo fóre).
Hľadanie podľa kľúčového slova
Info o autorovi
Autorove články
Kategórie článkov
- Svedectvá (63)
- Sloboda (26)
- Stratené pravdy (18)
- Povzbudenia (16)
- Videnia (16)
- Rímsko-katolícka cirkev (14)
- Herézy a pravda (12)
- Básne (11)
- Napomenutia (10)
- Ako to vidím ja (10)
Online knihy
Martin Výboch
Rozhodol som sa odovzdať celé svoje poznanie Pánovi a nechať sa nanovo poviesť a uistiť v tom, čo poznám a ...
Rado Naniaš
Aký je Boh? Ako sa dá vysvetliť trojjedinnosť? Prečo koná Boh s človekom prostredníctvom zmluvy?
Erik Meliška
Aká je a aká by mala byť cirkev podľa Božieho srdca? Boh robí v posledných časoch niečo nové. Na nasledujú...
Jozef Bohunický
Boh môže otvoriť oči srdca aj rímsko-katolíckemu farárovi. Dnes už bývalému...
Rado Naniaš
Starému Matrózovi sme, ako si niektorí z vás pamätajú, pred časom povolili a krátko na to zruš...
Henka Krčíková
Ak nepoznáte Pána, nepoznáte ani čo je to ozajstná láska a čo je to naozaj niekoho milovať.
Števka Samselyová
Nechcem písať siahodlhú štúdiu o partnerských vzťahoch. Mojou túžbou je, aby bol každý čitateľ...
Rado Naniaš
Čo sa prestalo vyučovať? Čomu sa takmer úplne prestalo veriť? Súhlasí vyučovanie s praxou v cirkvi?
Rado Naniaš
Príbeh, ktorý som dostal celý darom počas spánku, príbeh o Ježišovi a Jeho neveste.
Rado Naniaš
Aká slávna a hlboká je sloboda Božích detí, do ktorej sme povolaní, keď sa medzi nás vlúdili...