krestan.sk

Lenže predtým mnoho a mnoho dní učil aké je kráľovstvo nebeské. Uzdravil mnohých, vzkriesil mŕtvych. Rozmýšľam nad tým pomerom medzi tými dvoma vecami - medzi povzbudzovaním a karhaním, aký mal v živote Pán.

Rozmýšľam nad pomazaním, aké povedal o sebe, že má. Duch Hospodina Pána nado mnou, aby ma pomazal...

 

Ja som veľmi zlý lampáš svojho Pána, veľmi málo svetla Jeho milosti svieti skrze mňa. Neviem dobre obväzovať ranených, povzbudzovať ubiedených. Ešte stále mi je prirodzenejšie kochať sa z milosti, ktorá je daná mne, než obdarúvať milosťou iných. Nie som na to hrdý.

 

Keď píšem o niečom, alebo hovorím s niekým, áno, bývam často tvrdý, niekedy tvrdší ako by som mal byť, ale keď si spravíte sumárny prehľad mojich článkov (www.krestan.sk/blog/selah), zistíte, aký je v mojom písaní pomer medzi tým, keď píšem svedectvá zo svojho života s Pánom, keď píšem o tom, aký Pán je, a tým, keď píšem proti nejakým bludom.

Navyše som rád, že sa niekedy vyjadrujem iba k bludom a nie ku konkrétnym denomináciám, pretože vtedy sa v tom, o čom píšem môžu nájsť aj tí, ktorých som vôbec ja na mysli nemal. A veruže sa to tak deje.

 

Nedajte sa oklamať zlým, že nemáte svedectvá s Pánom. Máte ich a mnoho. Aj to, ako ste prežívali to, keď ste boli sklamaní a rozbití z toho, že vám Pán ukázal bludy, v ktorých ste boli predtým a s ktorými ste súhlasili, aj to je svedectvo. Viete, teraz je vám ľahko vidieť, že to nie je košér, ale rozpomeňte sa - boli chvíle, keď ani vy ste to svetlo nemali, keď ani vy ste nerozsudzovali.

 

Rozmýšľam nad tým, že keď niekto nemá čo DAŤ z toho, čo s Pánom zažíva, keď nemá čo dať z toho, čo ho Pán učí o tom, aké je Božie kráľovstvo, tak čo niekomu dá to, keď budeme hovoriť len o hriechoch denominácií. Nepotrebujeme vyviesť ľudí odtiaľ kde sú, potrebujeme ich priviesť bližšie k Pánovi, On si ich sám vyvedie.

Nehovorím, že nemáme hovoriť vôbec nič o lžiach, ja len hovorím - pozrite si svoj pomer rozprávania/písania medzi evanjeliom a vypichovaním lží.

 

Poznáte to - z plnosti srdca hovoria ústa. Viete, keď ste niektorí sem prišli a mali ste na klávesnici prevažne slová o tom, ako to je kde hrozné, sami ste spoznali, že za tým bolo ešte neuzdravenie. Neuzdravenie môže hrýzť srdce človeka aj po 20tich rokoch. 

A myslím, že niektorých z vás to ešte drží. 

Neuzdravený človek totiž má v srdci stále predsavzatie “niečo takéto už nikdy viac”. Podobne ako človek v detstve zranený rodičmi zmýšľa spôsobom “takýto rodič určite nebudem” a práve kvôli kliatbe neuzdravenia v mnohom podobný je.

A tak neuzdravený kresťan častokrát, keď príde do kontaktu s niečím, čo mu je proti srsti, reaguje neraz slovami “to je presne ako v tom zbore, kde ma zranili”. Samozrejme, že chce chrániť iných, pretože chce chrániť predovšetkým seba. Neuvedomuje si, že je stále neuzdravený. 

 

Aby ste ma nepochopili zle, ja sám sa z tohoto nevynímam. Nemyslím si, že som úplne uzdravený zo všetkého, čo ma v minulosti stretlo. Keď som sa pred niekoľkými rokmi pýtal Pána Ježiša, aby mi ukázal, aké jedovaté šípy nastrieľal do môjho srdca v detstve satan, aby pokrivil moju identitu, odpovedal v priebehu niekoľkých hodín a veľmi jasne a zreteľne mi ukázal jedno z najhlbších zranení, ktoré sa diablovi podarilo do môjho života zasadiť. Bola to vláda žien.

Ponižovanie ženami, panovanie žien. 

Tam, kde je uzdravenie, je rana zacelená a ostane tam jazva. Ale ešte určitú dobu, a veľmi dlho, zvykne byť samotná jazva, už nie zranenie, ale zrastená koža, dokonca pevnejšia ako okolitá, tak táto jazva zvykne byť ešte citlivá na dotyk. Hoci je to koža hrubšia, je citlivá ako koža novorodenca, je totiž nová. Dotyk na jazve cítite až pod kožou. Ešte je potrebný istý čas, kým tá novovytvorená koža jazvy trochu znecitlivie a ostane rovnaká ako tá okolo.

 

A tak aj ja, v súčasnej dobe, keď prídem do kontaktu s panovaním žien, tak reagujem veľmi citlivo. Satan udiera na moje najcitlivejšie miesta zranené v detstve skrze mamu, učiteľky, spolužiačky (jedna mi strelila facku pred celou triedou, a ja som jej nevrátil, pretože ma vychovávali - “ženu ani kvetinou neudrieš”). CÍTIM ten útok, ale nie vždy si ho ešte dokážem dosť zavčasu uvedomiť. A tak ho ani neviem pomenovať, ani dosť zavčasu odraziť.

 

A úprimne nechcem byť rýchly do postoja voči bratom “to, čo robíš ma uráža”, pretože ja sám som človek, na ktorom majú právo sa ľudia urážať. Taký postoj je obyčajná pýcha. Vidieť seba ako toho, kto je viac posvätený, kto je čistejší.

 

V tento čas ma Pán prevádza mnohými veľmi hlbokými vecami. Uprostred jednej veľmi hustej situácie prišiel ku mne s niečím tak povzbudzujúcim a potešujúcim, že vo mne zbúral všetky snahy o lepenie pokazeného. Ukázal mi na tom, že nie som povolaný všetko vysvetliť a všetko vyriešiť. Urobil niečo, na čom mi dal opäť veľmi mocne prežiť slová “čo ťa po ňom, ty ma nasleduj!”.

 

Bol som pozvaný na stretnutie so súrodencami, s ktorými som sa ešte osobne nepoznal, a zároveň na evanjelizáciu Šaňka Barkóciho v Martine. V utorok mi satan prekazil ísť, keď sa mi nepodarilo zalepiť kuchynskú batériu a tiekla oveľa viac, tak som musel ísť kúpiť novú. Tak som cestoval až v stredu.

Ale Pán mi všetko vynahradil. Šaňko mal mocné slovo, skrze ktoré mi Duch Svätý mocne potvrdzoval, že všetko, čo tu píšeme, nám dal do srdca On. 

Neplánovane, podotýkam to slovo - absolútne neplánovane - som sa dostal k Šaňkovi o pol štvrtej ráno na pokec. Vôbec som ho o to nežiadal, vôbec som to neplánoval, zariadil to Pán. Šaňko už odslúžil všetkým, ktorí túžili po službe a ostal v miestnosti sám. My sme sa vedľa v čajovni rozprávali, či by sme mu nemali ísť povedať, že už nikto nečaká, lebo vraj minule takto čakal veľa minút, až napokon vyšiel von prekvapený, že: už nikto viac?

Tak som nakukol do dverí a Šaňko na mňa vľúdne: No poď...

A ja že: Ale ja som neplánoval...

Šaňko na to: Nevadí, poď, porozprávaš mi, čo prežívaš s Pánom, kým sa najem.

A už to išlo...

 

V Martine sme mali nádherne požehnaný čas, boli to doslova a dopísmena hody lásky. Spoznal som mnoho úžasných súrodencov, bračekov i sestričiek a bolo pre mňa obrovským darom počúvať ich, čo poprežívali, čo prežívajú práve teraz. Cítil som sa veľmi obdarovaný.

 

A to, čo som spomínal vyššie, to, čím ma Pán požehnal uprostred ťažkých chvíľ, skrze službu Šaňka, keď na mňa skladal ruky, je to, že ma Pán oslobodil od fajčenia.

Úplne nadprirodzene mi odňal zvyk. Nemám ani abstinenčné nutkania. Ani prejedanie ako náhradu.

 

Jeden braček sa ma pýtal, prečo ma Pán nevyslobodil na základe modlitieb ľudí, ktorí sa za mňa modlili. Prečo až cez Šaňka. A bol som veľmi prekvapený, čo mi Pán ukázal. 

Povedal som mu: Vieš, niektorí ľudia sa nemodlili za mňa, pretože ma za to odsudzovali. Iní sa modlili, ale nemodlili sa z úprimnej lásky, ale preto, aby sa dokázalo, že pravdu majú oni. Tiež ma v srdci odsudzovali a modlili sa kvôli sebe a nie kvôli mne. 

A modlitby tých, ktorí sa modlili za mňa úprimne, Boh zhromažďoval ako tymián do kadidla, ako je písané v Zjavení Jána, pretože všetci sme zabudli urobiť tú jednu najpodstatnejšiu vec, ktorú urobil Šaňko - iba on na mňa zložil ruky, pomazal ma olejom a modlil sa so mnou fyzicky prítomný. A je napísané, že kde sa dvaja alebo traja zídu v Pánovom mene, On je tam. A tam aj vylial tie všetky ostatné modltiby.

 

Šaňko dal nielen svoju modlitbu, ako niektorí. A nielen srdce. To dalo ešte menej ľudí. Dal aj svoje ruky položiac ich na mňa, celé telo (bol fyzicky prítomný), myseľ, pomazal ma olejom a rozviazal ma a vyhlásil nado mnou slobodu. 

 

Na toto som trochu pozabudol a to je to, do čoho ma Pán vedie - nielen rozprávať alebo písať, ale aj slúžiť. Nielen slovo múdrosti, ale aj slovo modlitby, skladanie rúk, atď...

 

Nikomu z vás nemám za zlé, čo ste sa ako rozpísali o sektách, bludoch a kritike denominácii. Sám každý z vás v srdci vie, koho svedomie usvedčuje, že mlátil prázdnu slamu a kto nie. Ja osobne som vďačný za Henku, Adinu, Martina a Peťa, ja osobne mám taký istý postoj.

 

Varujte sa kvasu farizejov. Lebo kto mečom zachádza, mečom aj schádza.

Nech vaše slová nie sú o tom, kto je a kto nie je mimo, ale čo je blud a čo nie. My s Erikom sme sa rozhodli, že naše nasmerovanie je hovoriť o Božom kráľovstve, a Pán nám to cez Šaňka aj potvrdil, povedal nám to isté, keď sme ho boli navštíviť. 

 

A preto, keďže Erik vám neskôr vysvetlí, prečo po Novom roku ostane len možnosť písať blogové články a s komentármi si dáme načas (uvidíme dokedy) pokoj, aby sme vám ušetrili čas na filozofovanie, aj tento článok už bude mať uzamknutú možnosť komentovať.

 

Ešte jednu vec mám na srdci - nech sa nikto z vás nedá oklamať diablom, že nemáte svedectvá s Pánom, že sú malé, bezvýznamné a podobne. Presne toto si myslí drvivá väčšina kresťanov, a preto nemajú odvahu ani nikomu v osobnom živote svedčiť. Pomôžte im uvidieť, že sme všetci obyčajní kresťania, a každé svedectvo s Pánom je neobyčajná záležitosť a duchovne mocná zbraň.

 

Uvedomujem si jednu vec. To, že kresťania skĺzajú do dišpút, ktoré často spôsobujú roztržky, je spojené s tým, koľko času venujú službe konkrétnym ľuďom. Keď nevenujeme čas Pánovi a službe, v ktorej máme stáť, hoci by to bola len starostlivosť o domácnosť, budeme sa venovať dišputám. Častokrát je to spôsobené aj tým, že utekáme od služby, v ktorej máme kráčať. 

Preto tento článok, v ktorom je jasné, že som dosť ostrý, je - aspoň dúfam - nadlho nadlho posledný takýto.

 

Dostal som jednu krásnu správu od sestričky aničky (Annamária):

 

od anicka: Jezis

Radko, napis nam o Jezisovi Kristovi, aky je, ako ho poznas, ako je v piesni

Salamunovej v 5. kapitole od 9. versa. Rozpal v nas lasku k nemu!

 

A toto je to, čomu sa budem venovať nasledujúce písanie...

 

Buďte požehnaní!