Virtuálna realita Rado Naniaš

Pred niekoľkými rokmi, a trvalo to pár rokov, som každý deň hrával s priateľmi denne niekoľko hodín na počítači cez sieť bojové hry s tématikou druhej svetovej vojny. Iné ma nebralo. Druhá svetová, to je niečo, čo ma naozaj láme v srdci pri pomyslení na odvahu a obetavosť spojeneckých vojsk. A satan si to použil na to, aby ma vtiahol do virtuálnej reality, a Boh mu to dovolil, pretože ma chcel niečomu vyučiť a moju slabosť premeniť na poznanie.

 

Virtuálna realita je neuveriteľne zradná vec. Základná vec, ktorú vám ponúkne, je iný svet. Svet, v ktorom platia iné pravidlá ako v realite. Svet, do ktorého sa môžete hocikedy ponoriť ako pod hladinu oceánu, a potom ho zase opustiť, podľa toho, ako sa vám zachce. Lenže satan vie, že sa budete vracať stále častejšie a ponory budú trvať stále dlhšie.

V podstate vám nevezme nič také. Je to bezbolestné. Nič nedávate, len beriete. Sami rozhodujete kedy a koľko. Nádhera. 

Ako z učebnice o kladení pascí.

 

Pasca? Veruže hej. Viete, virtuálna realita nie sú len počítačové hry, sú to aj televízne novely. Alebo aj dokumentárne filmy, thrillery, komédie, románové knižky, obzvlášť tie zamilované, jednoducho čokoľvek, čo vám ponúkne svet, po ktorom túžite, svet, v ktorom sa túžite bezmedzne zabávať a oddávať sa vlastnej žiadosti.

 

V skutočnosti platíte dvoma vecami. Prvou je formovanie vášho pohľadu na ten svet reálny. Vážne.

Viete, keď sme hrávali Medal of Honor alebo neskôr Call of Duty, nebolo zábavné prechádzať jednotlivé levely. Zachvíľu ste zistili ako sa počítač správa a všetko to bolo už len o zručnosti. Myseľ bola nepotrebná.

Ale hrať tieto hry spolu s cca piatimi až desiatimi ľuďmi naraz tak, že proti sebe máte v tomto virtuálnom svete figúrky ovládané reálnou inteligentnou bytosťou, to je iné kafe. Nastupuje taktika.

Odrazu sú pravidlá celkom iné, myseľ pracuje na plné obrátky. Odrazu sa skrývate tam, kde by ste počas hry proti počítaču ani nepáchli.

Robieval som snipera, odstreľovača. Bol som faaakt dobrý. Neraz som nechal okolo seba prejsť človeka (vidííte? figúrku!), aby som neprezradil svoju pozíciu, a keď bol dostatočne ďaleko, schytal guľku. Ľahké. Veď som nikoho nezabil. Naozaj nie?

 

Nuž, keď schytáte v takej hre guľku vy, ten šok je zvláštny. Pri prvých razoch to s človekom zamáva teda riadne. Potom otupíte. Veď v priebehu pár sekúnd máte nový život. Paráda.

 

Lenže raz v noci, keď ma zobudili pod oknami hulákajúci puberťáci odvedľa, a hneval som sa, že takýmto činom za chvíľu zobudia aj manželku, stala sa predivná vec. Ako som stál za oknom, schovaný za záclonou a v hneve sa na nich pozeral, odrazu som prežíval úplne drastickú predstavu, akoby som dvíhal k líci pušku a už som na nich cielil cez puškohľad. 

Takže tak. Bol som zdesený. Totálne vykoľajený. Čo to so mnou tá hra urobila?

 

Nič zvláštne, len mi zaliezla pod kožu tak hlboko, že spôsob riešenia problémov v hre sa mi začal zdať normálny, zmenil sa mi rebríček hodnôt, vnímania sveta, jednoducho hra začala prerastať aj do reálneho sveta. Vtedy som s tým praštil.

 

Druhá vec, o ktorú vás virtuálna realita okráda, je čas. Neskutočné kvantum času.

To je niečo, o čom netreba ani strácať čas ďalším vysvetľovaním. 

 

Prejdime však k inej veci - facebook a podobne. Ak tí, čo krestan.sk označujú za virtuálnu realitu, fungujú na social sieťach, to nie je virtuálna realita? Bol som na facebooku, a faktom je, že sa môže (no nemusí) stať pre niekoho virtuálnou realitou. Podľa čoho to poznáme? Podľa tej prvej náležitosti, ktorú virtuálna realita musí mať - existencia virtuálneho sveta. Jednoducho sa to stane človeku miestom, kde sa ponára, aby ušiel od skutočnosti. Ak vzťahy, ktoré má, NAHRÁDZA tými internetovými, stáva sa to virtuálnym svetom.

 

A teraz prejdem priamo k našej stránke. Je krestan.sk virtuálna realita? Odpoveď je rovnaká ako v prípadoch ako sú facebook a podobne. Pre niekoho to môže byť, pre iného nie. V čom je teda kľúč?

Opäť - v existencii sveta, do ktorého človek uteká. Poznám ľudí, pre ktorých bola krestan.sk v istých momentoch virtuálna realita, Pán ich však z toho dostal. A verím, že dnes to už virtuálna realita nie je snáď pre nikoho z nás. Prečo si to myslím?

 

Pretože krestan.sk spolu s g-talk, Skype, mailom a telefónmi (btw. môžu byť telefóny virtuálnou realitou?) je len spôsob komunikácie medzi súrodencami a ďalšími ľuďmi.

Áno, je to síce trochu väčšia strata času ako rozprávať sa osobne, ale menšia ako stále za všetkými cestovať. A vďaka tejto stránke som spoznal mnoho, naozaj mnoho, vzácnych súrodencov osobne.

Čo sa týka mňa samého, ja to vidím naozaj ako jeden zo spôsobom komunikácie s ľuďmi, ktorých milujem, a s ktorými sa na stránke navzájom zdieľame s tým, kto čo s Pánom prežíva.

A deje sa to zaujímavo - jeden má zjavenie, iný žalm, ďalší vyučovanie... nepripomína vám to niečo? Vieme sa navzájom povzbudzovať cez stránku, ale aj napomínať.

 

Mimochodom, keď sme pri tom napomínaní, párkrát som počul k tomu šplechnúť do pľacu verš 1K 6.6 Ale brat sa súdi s bratom, a to pred neveriacimi!?, ktorý je celkom slušne vytrhnutý z kontextu. Ten verš hovorí o tom, keď brat poženie brata pred súd a za autoritu, ktorá má medzi nimi rozhodnúť, si posadia neveriaceho. Nie, keď sa navzájom obrusujú pod vedením Ducha Svätého. To nech je na slávu Pánovu, že naše vzájomné nedorozumenia vieme riešiť v láske.

 

Viete, ľudia, ktorí sem píšu, sa prakticky všetci navzájom poznáme. Ale aj vtedy, keď sme sa osobne nepoznali, a s tými, s ktorými sa dodnes nepoznáme, funguje jedna vec - keď spolu komunikujeme, a nielen na stránke, ale aj inými komunikačnými formami, vidím, že obe strany vždy majú otvorené a úprimné srdce, odkrývajú reálne pocity, hovoríme o reálnych veciach, a naše vzťahy sú naozaj reálne. Keď môžeme, aj sa navštevujeme. Keď nie, tak si píšeme. O čo je to viac virtuálna realita ako v 19.storočí písanie listov?

 

A čo teda Pavol? Nespočet dní, týždňov, mesiacov a rokov strávil na cestách a s mnohými zbormi komunikoval len skrze listy. A vďaka tomu ich dnes môžeme čítať. Nemohli by sme o Pavlovi povedať, že mal listové zbory? Sme účastní ich virtuálnej reality? Nie! Pretože ide o reálne vzťahy a o reálne veci z reálnych životov ľudí.

 

A na záver jedno zamyslenie. Čo videokázne a mp3, alebo knihy, od všakovakých kazateľov, ktorí vás ani nepoznajú a ľudia im vôbec nevidia do životov? Tieto všetky veci sú prakticky jednosmerné. Je toto virtuálna realita? Je to o spoločenstve?

 

Viete kedy ja považujem niečo takéto za spoločenstvo? Keď je tam spoločenstvo s Duchom Svätým.