Ako som zaprel Peter Chylik

Bolo nás tam viac, také rodinné posedenie, a ako to už býva,nevynechali sme ani náboženstvo.

Všetci sa hlásili k ateistom a ja som nemal odvahu vyznať komu patrím, prehlásil som, že nepatrím nikomu, že som slobodný. Kresťan, ale slobodný.

Zrazu som si to začal uvedomovať, čo som spravil, no už sa to nedalo vziať späť.Krátko nato sme sa rozišli, ako by sa čakalo iba na toto moje prehlásenie.

 

Mal som možnosť vyznať , že patrím Ježišovi Kristovi, veď som sa dal pokrstiť do Jeho mena, zažil som veci o ktorých iný iba snívajú...odvtedy ma to trápi, vyznal som to a aj to vyznávam ako hriech, no stále ma to trápi.

 

Dnes sa však môj postoj k tomuto začína meniť. Začínam sa pýtať, čo by sa stalo, ak by som tam vyznal, že patrím Ježišovi Kristovi. Asi by som bol na seba patrične pyšný, aký ja som úžasný kresťan, ako som tým ateistom ukázal...

 

Možno si to iba zľahčujem, no jedno mi je jasné, ešte som nedorástol na to, aby som hlásal evanjelium, ešte ho musím počúvať a prijať.

 

Je potom veľmi ťažké čítať: Kto nevyzná mňa pred ľuďmi, toho nevyznám ani ja pred svojím Otcom.