Ako verím - 6. Naše snaženie a mŕtviť skutky tela

V tomto príspevku budem písať o dvoch témach, v ktorých som mal nie len chaos, ale doteraz som si vedomí toho, že je to tak tenký ľad, že sa obávam, že ešte neraz podo mnou praskne.

Téma toho, nakoľko sa máme (my sami) snažiť, je totiž pri evanjelizácii a inej duchovnej službe v našom ľudskom chápaní, často ťažko pochopiteľná. Existuje tu totiž isté riziko, že ak sa do nej zamotáme, začneme hoci aj nechtiac uberať vo svojich hlavách zo slávy, ktorá patrí výsostne nášmu Bohu. Istotne to poznáte aj vy: keď spoznáme Pána, máme túžbu slúžiť a hovoriť všade len a len o ňom. To je aj dobré a má to tak byť, ale často sa naša snaha stane tak horlivá, že v tom momente zabudneme na to, že skutočná služba, ktorá prináša ovocie,  nie je v našej moci a začneme si pomaličky privlastňovať úspechy (ktoré patria Pánovi a On si nás len použil). Buď to začneme robiť preto, aby sme sa Bohu zapáčili (aby sme získali nejaké „body“ – a teda skutkujeme), prípadne (ale to už hodne blúdime), zamerali sme sa na to, aby sme získali čo najlepšiu odmenu, keď sa jedného dňa postavíme pred Pána. A tak sa potom môže stať, že prekročíme istú hranicu (resp. sa topíme v ľadovej vode), upadneme do pýchy a potom sa nám dlhé obdobie končí tým, že zrazu sa stávame nepoužiteľní, kým nás Pán opäť nezlomí... Chvála Bohu, patríme Pánovi a On nás aj zlomí a aj mnohému novému naučí. Snaženie o ktorom však idem teraz písať, nie je ani tak vo vzťahu k neveriacim, ale ide o snaženie sa medzi nami (teda znovuzrodenými) kresťanmi, ktoré v istom okamihu môže prejsť do vzájomného nepochopenia sa (prípadne až sporu), čím nám pravdaže ubúda síl venovať energiu tam, kde Pána ešte nepoznajú.

Skúsim objasniť, čo mám na mysli na osobnej skúsenosti: Máme s manželkou jednu kamarátku, katolíčku (KC). Už od detstva je tak ponorená do tradície KC, a tak veľmi dobre sa cíti vo svojom katolíckom zbore, že nie je schopná v týchto časoch prijať, že by mohla žiť v blude a omyle, ale ako to cítime s manželkou v Duchu, táto naša kamarátka je našou sestrou v Kristu. Miluje Boha a veľmi rada sa s nami o ňom rozpráva. Dokonca vie čo je spasenie, hoci sa bojí povedať nahlas „som spasená“ a aj sa čudovala, keď som jej hovoril, že jej cirkev to neučí... ale keď sme jej rozprávali svedectvo, povedala nám to svoje - kde skrátka niečo podobné zažila dávnejšie pri spovedi - viete ja vôbec nevylučujem, že aj na spovedi sa môže srdce človeka obrátiť (prečo nie... Pán dobre pozná jej milujúce srdce).

A tak som jej niekoľko krát s manželkou hovoril o dogmách a chybách katolíckej cirkvi, povedali sme jej, že nech sa modlí svoje vlastné modlitby a nie naučené a hlavne, nech sa nemodlí k svätým a Márii... všetko počula... aj v Písme sme jej ukázali, kde sú dôkazy pochybenia KC... aj pripustila isté veci (resp. povedala ...hm.. mala by som si tu Bibliu viac čítať). Aj nám hovorila, že sa modlí aj svojimi slovami, ale že neuvidí nič zlé na tom, keď sa pomodlí aj naučenú modlitbu ak ju precíti (to je v podstate aj pravda - teda pripúšťam to, hoci neviem načo by som to robil, keď sa dá s Pánom rozprávať)... no na druhej strane stále sa modlí aj k svätým, lebo má naučené, že je nehodná ísť len za Pánom, a tak žije v blude. Skrátka, viem... skutočne sa ochudobňuje o plnohodnotný vzťah s Pánom, ale ona to zatiaľ nedokáže prijať. Ale viete, povedali sme jej všetko a verím, že je našou sestrou v Kristu, len už viac nemôžeme urobiť... A teda, nechať ju preto tak? to istotne nie je dobré... alebo stále znovu a znovu jej opakovať, že žije v blude? to tiež nie je dobré... tak len spolu sedávame a hovoríme o Pánovi, keď to vyplynie z rozhovoru načrtneme (resp. zopakujeme), kde KC zle učí a aj ona sa snaží viac pred nami hovoriť o Pánovi... a k tomu všetkému, keď sme sa spoločne modlili - modlila sa ako mi k Bohu. A ak aj teraz rozprava zážitky a povie, že sa modlila k takej, či onakej svätej, tak si síce pomyslím, ale len v debate poviem o tom, ako a čo konal Pán a kde som sa mu prihovoril ja... už to nemá zmysel znásilňovať, len sa modliť a Pán jej ako verím v pravej chvíli otvorí oči...

To je prípad, kde mi našťastie dal Pán skôr rozpoznať, kedy by som to už prehnal... stal sa aj iný pred mojim kamarátom (tiež cez rodinu bigotný katolík, hoci tu už neviem, či už je skutočne našim bratom – to vie však Pán) - v horlivosti (ešte v začiatkoch) som mu napísal list, kde som mu poukázal na chyby a omyli katolíckej cirkvi... už sa neozval : -(.

Tu som ale hovoril o závažných veciach, teda fatálnemu odklonu od pravého evanjelia, o modloslužobníctve, atď.   

Ale aj v reformačnom spektre si mnoho kresťanov myslí, že nepochopenie napríklad krstu, či nepochopenie Večere Pánovej, ale aj mnohých iných (podľa mňa v tomto prípade) drobných rozdielností (existencie, neexistencie duchovných darov, ako a kedy prijímame krst Duchom Svätým, atď.) sa mnohí ochudobňujú o Božiu priazeň. A potom takýto kresťania (seba naozaj nevynímam) často akoby oslepnú a upnú sa na to, že musím tomu môjmu bratovi pretlačiť svoje správne poznanie, za každú cenu. Schválne teraz hovorím o (z môjho pohľadu) drobnostiach, lebo modliť sa a klaňať k Márii, či svätým (teda modlárstvo) a mnohé iné, za drobnosť nepovažujem. Ale raz sa ma jeden brat pýtal (potom, čo ma Pán doviedol k biblickému krstu), či budem teraz v zbore ECAV do ktorého chodím, viesť ľudí k tomu, aby sa pokrstili aj oni biblicky správne. No jediné, čo považujem za správne je povedať svedectvo o tom, ako ma Pán viedol a vedie... ale aby som niekoho tlačil: choď sa dať aj ty pokrstiť, to mi príde ustrelené...    

Žid 6:1 Preto nechajme teraz začiatočnícke učenie o Kristovi a povznesme sa k dospelosti. Neklaďme zase znova základy, hovoriac o pokání z mŕtvych skutkov, o viere v Boha, 2učení o krstoch, o kladení rúk, o zmŕtvychvstaní a o večnom súde. 3A to, ak Boh dovolí, aj vykonáme. 4Lebo nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého 5a okúsili utešenú reč Božiu i silu budúceho veku, 6a potom predsa odpadli - aby tí boli znova privedení k pokániu, keď na svoju škodu znova križujú Syna Božieho a vystavujú Ho posmechu. 7Veď zem, ktorá vpíja dážď, často na ňu padajúci, a plodí užitočnú bylinu tým, pre ktorých býva obrábaná, dostáva požehnanie od Boha; 8ale tá, čo donáša tŕnie a bodľačie, je neúrodná, blízka kliatbe a jej konečným učením je, aby bola spálená. 9Ale čo sa vás týka, milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení o lepšom, totiž, že dosiahnete vykúpenie. 10Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a lásku, ktorú ste dokazovali voči Jeho menu tým, že ste posluhovali svätým a ešte posluhujete.

Teraz vám poviem niečo čo vás možno aj prekvapí lebo mňa odpoveď, ktorú ako verím mám od Pána najprv prekvapila (ale možno patrila len mne). Áno, skutočne nie je vôbec nič zlé povedať, že ja istú vec (napr. krst, Večeru Pánovu) chápem inak (lebo mi bolo dané poznanie, verím, Pán ma doviedol, etc.). Ale som teraz presvedčený, a tak aj verím, že určite nemám niekoho nasilu presviedčať a dokonca ho pre jeho nepochopenie ani len nepovažovať za brata, či sestru, hoci bratom i sestrou je. Treba si uvedomiť, že Pán je zvrchovaný a dáva každému inú mieru poznania a tiež dobu ktorú potrebuje na pochopenie - napr. Martin Luther, či brat Roháček (prekladateľ Biblie do Slovenčiny a člen ECAV), krst a večeru Pánovu pravdepodobne do konca svojich životov nepochopili tak, ako sa teraz vyučuje v evanjelikálnom a letničnom spektre (a čo povieme, nie sú preto u Pána? neboli to naši bratia? Boli ochudobnení, a tak im to Pán spočíta?).

Ja tvrdím: povedzme svoje svedectvo a poznanie bratovi/sestre a potom už nechajme všetko v rukách Pána - nie donemlátom niekomu hovoriť, či sa už konečne dal pokrstiť ponorením, až ho znechutíme !! Verím takto aj z toho dôvodu, že mňa Pán doviedol ku krstu ponorením a cítil som to v Duchu ako niečo, čo chcem a musím urobiť (nemal som pokoj, kým som neposlúchol)... následne sa to prihodilo aj mojej manželke, ktorá tiež dlhé roky hovorila a verila, že jej stačí bábätkovský krst v ECAV. Tak, prečo by som práve ja mal pochybovať, že presne toto isté poznanie nedá Pán aj iným (ak to bude Jeho vôľa), a to bez môjho naliehania.

Znovu sa zopakujem: tu nehovorím o odklone od evanjelia, o modloslužobníctve a o iných bludoch, aby ma zas niekto nechcel „upáliť na hranici“, ale zároveň hovorím, že aj tu povieme bez Pána len naše slovo (hoci aj pravdivé), ktoré  ničomu a nikomu neprospeje, kým sa Pán nerozhodne.   

V Písme stojí: 1Kor 11:29 Lebo ten, kto nehodne jie a pije, jie a pije si súd nerozsudzujúc tela Pánovho. V čase, keď Ježiš lámal chlieb svojim učeníkom, bol medzi nimi aj Judáš, ktorý ho následne zradil... To čo predovšetkým znamená, kto nehodne je a pije, je a pije si súd, ako verím, že mi Pán dal pochopiť, neznamená, že ak niekto niečo zle pochopil alebo mu nebolo dané poznanie, je pred Pánom stratený - to sa na nášho Pána skrátka nepodobá - toto nie je to, čo je hlavnou podstatou evanjelia...

On pozná naše srdcia - On vedel a poznal srdce Judáša - On vedel, že Judáš ho zradí. Často krát sa kresťania upnú na skúmanie Písma a študujú a študujú a zamotajú sa lebo nadobudnú pocit, že oni chápu viac, ako iný chápe, lebo oni čítali Písmo už 5, 6, 10 x. A potom sa snažia svojej okolie tlačiť v podstate do skutkov, bez toho, aby počkali, až tieto skutky vyplynú z ich srdca.

Boh, v ktorého začali veriť mnohí znovuzrodení kresťania je Boh, ktorý už všetko odovzdal v Písme a nie je nič viac, Boh, ktorého čítaním Písma môže jeden poznať dokonale a druhý prakticky vôbec.

Takže záverom k tejto téme: ako verím, aj snaženie by malo vychádzať z lásky a pokornej prosbe k Pánovi, aby On viedol naše slová... On jediný pozná, kedy budú naše slova osožné - to neznamená, že máme celé dni len mlčať, ale aj pri bežných životných situáciách by malo byť vidieť, že v našom živote je Pán a nie len vtedy, keď otvoríme ústa... Stále by sme mali mať na pamäti, že nie je nič, čím by sme sa my Bohu zavďačili - to hold musíme prijať ako fakt.   

A teraz v krátkosti niečo k téme „mŕtvenie duchom skutky tela“: trápil som sa s tým, že som nemal úplne jasno v tom, ako mám pristúpiť k svojim ešte zostávajúcim hriechom. Jedni sa snažia svojimi skutkami posvätiť, teda zápasia v podstate sami a potom sa často utopia v pýche (ktorú však u seba ani nespoznajú) a až pohoršia sa nad okolím, že akoto že ten brat to nevie, keď mne to ide. Iní sa nechajú unášať v pasivite „veď Pane, to ty ma posväcuješ, tak to zariadiš, keď uznáš“ hoci sa aj v trápení modlia.

A tak, ako verím, dostal som od Pána odpoveď „To je ten skutok Boží, aby ste verili“ a až vtedy som pochopil, čo znamená mŕtviť duchom skutky tela. My musíme veriť v Božiu moc, my musíme veriť, že Pán ma takú moc, že nás dokáže zbaviť každého hriechu a každého problému, ale nie v pasivite, ale v neustálom prosení v modlitbách o to, aby nás On vyslobodil, aby nám dal silu... ale s vierou, že On to dokáže a nie že to my dokážeme... skutočnou vierou... Poviem to takto, ak máš nejakú chorobu a berieš lieky, tak neveríš v moc Boha dostatočne. Ak fajčíš a kúpiš si nikotínovú náplasť, tak neveríš v moc Boha dostatočne. Tým nehovorím, že neber už lieky (nezakladám novú sektu :-)), lebo ak nemáme dostatočnú vieru, tak nám pomôžu a dokonca aj Pán nám pomôže, lebo aj tak nás miluje (a pre túto našu neveru nás nemiluje menej)... Ale ak by sme mali plnú vieru, tak nás Pán oslobodí aj okamžite bez jedinej tabletky (ak to pravdaže bude Jeho vôľa!!).

Poznáte ten príbeh:

Ján 4:46 A tedy zase prišiel Ježiš do Galilejskej Kány, kde bol učinil z vody víno. A bol nejaký kráľovský úradník, ktorého syn bol nemocný v Kafarnaume. 47Ten, keď počul, že Ježiš prišiel z Judska do Galilee, odišiel k nemu a prosil ho, žeby sišiel a uzdravil jeho syna, lebo už mal zomrieť. 48A Ježiš mu povedal: Ak neuvidíte divov a zázrakov, neuveríte. 49A kráľovský úradník mu povedal: Pane, sídi, prv ako zomrie moje dieťa. 50Ježiš mu riekol: Idi, tvoj syn žije. A človek uveril slovu, ktoré mu povedal Ježiš, a išiel. 51A keď už išiel zpät, dolu do Kafarnauma, stretli sa s ním jeho sluhovia a zvestovali mu a vraveli: Tvoj syn žije. 52Vtedy sa dozvedal od nich na hodinu, v ktorú mu bolo lepšie. A povedali mu: Včera o siedmej hodine ho opustila horúčka. 53Vtedy poznal otec, že to bolo v hodinu, v ktorú mu povedal Ježiš: Tvoj syn žije. A uveril on aj celý jeho dom. 54To učinil Ježiš zase druhý div prijdúc z Judska do Galilee.

Ten úradník mal takú vieru, že na okamih nezapochyboval, keď mu Pán povedal, že choď domov, tvoj syn je vyliečený. Modlitba a viera, odovzdanie sa s dôverou Pánovi... a to, že to nedokážeme v každom momente a situácii?... Pán nás aj tak miluje a my už patríme Jemu. Teda modliť sa má zmysel aj za to, aby nám dal dôveru pre tú či onú vec. Ale skutočný skutok je viera: dobre si prečítaj aj Jakuba 2:14-26 ;-).